Každé mesto je okrem svojej histórie tvorené aj dejinnými udalosťami. Jednotlivé obdobia sa nezmazateľne zapísali aj do života Prievidze a zanechali nezmazateľnú stopu. Na verejných priestranstvách nášho mesta je niekoľko zaujímavostí, ktoré nám v dnešných dňoch vystihujú ducha svojej doby. V Prievidzi stojí viacero dôležitých pamiatok alebo momentov, ktoré stoja za našu pozornosť. Prinášame niektoré z nich.
Legenda o prepojení chodieb kláštora so studňou zámku v Bojniciach:
Pod celým areálom budovy kláštora piaristov sa nachádza sústava chodieb s klenbami. Pri vchode do ,,božieho hrobu“ je umiestnená maketa kostolíka v mierke 1:50. V sakristii sa nachádza otvor 1×1 meter, ktorý zrejme súvisí s chodbou vedúcou do podzemia kláštora. Traduje sa, že v týchto priestoroch bola zamurovaná monštrancia. Počas pôsobenia pátra Jozefa Bednárika sa pri opravách omietok našlo zamurované okno, kde sa pravdepodobne toto miesto nachádza. Chodby pod kláštorom sa rozdeľujú na dva smery. Prvý vedie pod terajší hotel Hubert a na Námestie slobody, druhý smer nie je presne identifikovaný. V Prievidzi i v Bojniciach je dodnes živá legenda o prepojení zámockej studne s chodbami prievidzského kláštora piaristov, ba dokonca až s chodbami pod Mariánskym kostolom. Chodby sa v týchto priestoroch nachádzajú, ale ich účel bol iný ako sa traduje. Slúžili hlavne ako únikové chodby v prípade hroziaceho nebezpečenstva pre ľudí nachádzajúcich sa v týchto objektoch.
Lipy republiky:
Pred obvodným úradom je pamiatka na rok 1968 a s ním spojený obrodný proces, vo forme vysadených líp, tzv. Stromov republiky. Akt sadenia sa uskutočnil 19. novembra 1968, výsadbu zabezpečil Miestny odbor Matice slovenskej v Prievidzi. Do súčasnosti sa pred vchodom do budovy zachovali len dva pôvodné exempláre líp, ďalšie dva boli odstránené a nahradené trojicami smrekov. V ich susedstve je aj jeden zaujímavý exemplár ginka dvojlaločného.
Sochy pred objektom kláštora piaristov:
V roku 1963 bola pred piaristickým kostolom postavená socha Nepoškvrneného Počatia – Immaculata. Bola zhotovená z darov Sidónie Pálfiovej, bojnického prepošta, prefekta, kremnickej komory a drobných darcov. Vyhotovil ju kremnický sochár Dionýz Stanetti. Nápis na podstavci hovorí, že renovovaná bola v rokoch 1812, 1862, 1904 a 1936. sochu sv. Jána Nepomuckého (národná kultúrna pamiatka), pôvodne umiestnenú na západnej strane námestia v priestore pred dnešným obchodným domom Prior, vyhotovil v roku 1757 Dionýz Stanetti. Žiaľ v súčasnosti je značne poškodená.
Spomienka na návštevu prezidenta ČSR dr. Eduarda Beneša:
Prezident dr. Eduard Beneš navštívil Prievidzu 26. septembra 1936. S predstaviteľmi mesta sa stretol v Mestskom dome, no súčasťou programu bola i návšteva kostola piaristov. Do kostola prechádzal celý sprievod po časti námestia i po Piaristickej ulici, až ku kostolu. Ako býva aj dnes zvykom, takéto miesta dali do patričného poriadku. Aj preto starí obyvatelia nazývajú tieto miesta Benešovým chodníkom. Chodník na ľavej strane (v smere do námestia) bol nanovo vydláždený a celá cesta opravená. V pamätiach starých Prievidžanov sa prechováva výrok jedného člena sprievodu, ktorý vraj takto hodnotil krásu piaristického kostola: ,,Taká díra a takový skvost se tady skrývá.“
Skotňa a prievidzské vinohrady:
Hlboká úzka ulička Skotňa bola v stredoveku prístupovou cestou do prievidzského hradu. Názov možno odvodiť od toho, že sa tu nachádza nerovný terén s prudkejším sklonom. Podľa ľudovej povesti tento názov pochádza od skutočnosti ľahkého ,,skotenia sa“ – padnutia na prudkom svahu. V druhej polovici 17. storočia vinič pestovalo a hrozno viecharsky predávalo skoro 100 majiteľov vinohradov (kopaníc). Prievidzské vinice na kopaniciach predstavovali významný podiel chotára. Presne to dokladá tzv. perecká kniha samostatného cechu prievidzských vinohradníkov, vedená od roku 1681, zachytávajúca opisy viníc, majetkové vlastníctvo a voľby predstavenstva tohto, na Hornej Nitre jedinečného, spolku. Prievidzský vinohradnícky cech bol založený asi v 17. storočí. Vinice sa nachádzali na piatich viničných vrcholoch: Kopanice, Banská, Moštenica, Vystrkov a Lukovica. Ruku nad činnosťou vinohradníkov držali dvaja ,,peregovia“, predstavení cechu. Prievidzské vinice spustošili v 17. storočí Tőkőlyho vojaci a preto v nasledujúcom storočí prakticky vymizli z chotára. O kvalite prievidzského vína sa dozvedáme od Mateja Bela, ktorý sa o ňom nevyjadruje práve lichotivo.
*Autor fotiek: Lenka Čeplová
Pivnica a dom ,,Nebo“ na konci Dlhej ulice:
,,Nebo“ bol ľudový názov jediného poschodového domu v tejto najstaršej časti mesta. Zachovaná pivnica je vymurovaný skalný previs. Vchod do pivnice je opatrený štyrmi kamennými blokmi, usporiadanými do tvaru oblúka. Na oblúku je zachovaný nápis: ,,CURAVIT POLERECKI GORGY ANNO 1763“, v preklade ,,Postavil Polerecký Juraj roku 1763“. Senátor Juraj Polerecký sa uvádza v roku 1765 i s manželkou Teréziou Lemonyovou ako donátor oltára pätnástich svätých pomocníkov v piaristickom kostole. Rovnako je uvádzaný v súvislosti so vzburou prievidzských žien ako významný predstaviteľ mesta. Podľa ľudovej povesti sa traduje, že tu v pivnici bolo vyústenie legendárnej tajnej chodby vedúcej z kláštora piaristov, ba až z Bojnického zámku. Istý čas slúžila na uskladnenie tovaru prievidzskej Carpathie.
