Jozef Skopecz
Čestné občianstvo udelené počas Rakúsko-Uhorska
V histórii mesta sa stal jeho prvým čestným občanom. Narodil sa v Prievidzi v druhej polovici 18. storočia. Vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil na rôznych farách. Začiatkom 19. storočia bol kanonikom v Jágri. Patril medzi veľkých mecénov rodného mesta, jeho dary dosiahli výšku takmer dvadsať-päťtisíc zlatých. V roku 1823/24 dal zrekonštruovať starobinec (tzv. špitál), po požiari ho dal opraviť. Venoval peniaze na opravu kostola a daroval mestu vežové hodiny. Zriadil základinu pre miestnu školu, čím ju zachrá-nil pred zrušením. Rodisko mu bolo vďačné za jeho nezištnú pomoc, o čom sa píše aj v pamätnej listine vloženej v roku 1832 do vežovej gule farského kostola. Pripomínajú ho dve pamätné tabule – jedna vo vstupe mariánskeho kostola, druhá v „špitáli“. Dátum jeho narodenia i úmrtia nie je zachovaný.

Benedict Csaplár
Čestné občianstvo udelené počas Rakúsko-Uhorska
Narodil sa 3. januára 1821 v Dunajskej Strede. Ako pätnásťročný vstúpil do rehole piaristov v Prievidzi, tu ako novic vyučoval na škole v rokoch 1838 a 1839. Vyštudoval filozofiu, teológiu, ovládal niekoľko rečí. Ako profesor dejepisu, zemepisu, gréčtiny, latinčiny, maďarčiny a náboženstva pôsobil na mnohých školách Uhorska. Tridsať rokov pôsobil v Budapešti ako provinciálny historiograf, bol členom Uhorskej akadémie vied.
V lete roku 1873 navštívil Prievidzu, zaujímal sa o archív piaristov i mesta. V maďarskom historickom časopise Századok (Storočia) uverejnil výsledky svojho bádania pod názvom Történeti adatok Privigye multjárol (Historické údaje o minulosti Prievidze). V článku o Prievidzi uverejnil privilegiálnu listinu kráľovnej Márie z roku 1383, spomenul aj jej niekoľ-konásobné potvrdenie, opísal hospodársky vývoj mesta a tradície Prievidža-nov. Bol prvý, kto napísal stručné dejiny mesta. Čestným občanom sa stal roku 1878. Zomrel 20. augusta 1906 v Budapešti.

Jozef Sivák
Čestné občianstvo udelené počas I. ČSR
Až po päťdesiatich rokoch, za 1. ČSR v roku 1928, bol medzi čestných obča-nov mesta zaradený ďalší významný muž, ktorý prispel k jeho rozvoju po kultúrnej i hospodárskej stránke. Do Prievidze prišiel z Liptova v roku 1919 ako škôldozorca. Mal veľkú účasť na národnom prebúdzaní Prievidze, kde organizoval kurzy slovenčiny, bol spoluzakladateľom a redaktorom časopisu Náš kraj aj aktívnym členom výboru v rôznych miestnych spolkoch. Tu napísal i niekoľko učebníc pre školy. V 1. ČSR sa stal poslancom Národného zhroma-ždenia. Ako poslanec zachránil v roku 1919 gymnázium pred zrušením, vymohol štátne podpory na rôzne stavby v Prievidzi – na okresnú zdravot-nú stanicu, reálne gymnázium na Mariánskej ulici a na prestavbu bývalého kamenného mosta nad Handlovkou pri Carpathii.

Anton Miššuth
Čestné občianstvo udelené počas I. ČSR
Narodil sa v Donovaloch 19. novembra 1866 v chudobnej baníckej rodine. Gymnázium a teológiu vyštudoval v Banskej Bystrici a po vysviacke ako kaplán pôsobil na rôznych miestach. V roku 1921 sa dostal za kňaza do Prievidze, kde na gymnáziu vyučoval náboženstvo. Písal články do sloven-ských novín a časopisov pod rôznymi pseudonymami, jeden príznačný pre jeho priamu a svojskú povahu bol Kyjak. Prispieval do časopisu Náš kraj, ktorý v určitom čase aj viedol. V roku 1924 vyšla jeho zbierka básní „Z víru života“. Zo študentských čias je známa jeho báseň Plač matky nad odrodilými synmi. Jeho zásluhou bola postavená chlapčenská škola na Dre-venom rínku. Z úrokov základiny, ktorú venoval prievidzskému Alumneu, sa vyplácali odmeny vynikajúcim žiakom. Bol aktívnym členom rôznych kultúrnych a charitatívnych spolkov. V roku 1929 sa stal starostom mesta a túto prácu vykonával až do roku 1934. Zomrel 3. februára 1935, pocho-vaný je na cintoríne na Mariánskom vŕšku. Plastika oráča na jeho náhrob-ku symbolizuje jeho pôsobenie v Prievidzi, ktoré v tomto meste zanechalo hlbokú brázdu.

Dr. Ján Novák
Čestné občianstvo udelené počas I. ČSR
Narodil sa 16. novembra 1890 v Prievidzi. Po štúdiách žil a pracoval ako redaktor v Budapešti. Mal silné národné povedomie, v roku 1918 hneď po prevrate opustil zamestnanie a hlásil sa do služieb svojho mesta. Stal sa okresným náčelníkom v Prievidzi a sústredil okolo seba miestnu inteligen-ciu. Počas svojho pôsobenia bol zakladateľom a zároveň veľmi aktívnym členom takmer všetkých spolkov. Bol spoluzakladateľom a redaktorom časopisu Náš kraj, ktorý často aj hmotne podporoval. Napísal niekoľko kníh a praktických príručiek. Čestným občanom mesta sa stal v roku 1934, keď odchádzal z Prievidze na Krajinský úrad ako ministerský radca. Zomrel 7. júla 1959 v Bratislave, pochovaný je v Prievidzi.

Ján Ursíny
Čestné občianstvo udelené v roku 1946
Narodil sa v roku 1896 v rodine politika a statkára. Vyštudoval hospodár-sku školu a od mladosti sa angažoval v agrárnych stranách. Bol poslancom Národného zhromaždenia a v rokoch 1945-47 podpredsedom vlády ČSR. V roku 1948 ho vo vykonštruovanom procese odsúdili, roku 1953 prepustili, rozsudok bol roku 1964 zrušený Najvyšším súdom. Čestné občianstvo Prievidze mu bolo udelené v roku 1946. Zomrel v roku 1972. V roku 1992 bol vyznamenaný Radom T. G. Masaryka 2. triedy in memoriam.

Klement Gottwald
Čestné občianstvo udelené po roku 1948 počas Národných výborov
Narodil sa roku 1896 v Dědiciach na Morave. Vyučil sa za stolára. Po založení Komunistickej strany sa stal jej aktívnym členom a profesionálnym pracovníkom. Krátky čas pôsobil v Banskej Bystrici a vo Vrútkach. V roku 1925 bol zvolený do ÚV KSČ. Po rozpade Československa odišiel do Moskvy. Po voľbách v roku 1946 sa stal predsedom vlády, v roku 1948 prezidentom ČSR. Čestné občianstvo mu bolo udelené v roku 1948.

Antonín Zápotocký
Čestné občianstvo udelené po roku 1948 počas Národných výborov
Narodil sa v roku 1884 v rodine krajčíra, novinára a zakladateľa Českoslo-venskej sociálnej demokracie. Po základnej škole sa vyučil za kamenára. Pod vplyvom svojho otca pôsobil od svojich 16 rokov v sociálnodemokra-tickej strane. V roku 1922 nastúpil do funkcie v ÚV KSČ, bol poslancom NZ za KSČ. Po jej zákaze v roku 1938 sa pokúsil o útek za hranice, pri tom bol zajatý a prevezený do väznice na Pankráci odkiaľ ho previezli do koncen-tračného tábora. Po smrti Klementa Gottwalda sa stal prezidentom ČSR. Čestným občanom nášho mesta sa stal v roku 1948.

Viliam Široký
Čestné občianstvo udelené po roku 1948 počas Národných výborov
Narodil sa v roku 1902 v robotníckej rodine. Od mladosti sa angažoval v mlá-dežníckom hnutí a od roku 1921 bol členom KSČ. Po jej zákaze emigroval do Sovietskeho zväzu. Ilegálne sa vrátil na Slovensko v roku 1941, bol zatknutý a odsúdený na štrnásťročné väzenie. Po oslobodení sa dostal do straníckych a štátnych funkcií, v ktorých sa dopustil vážnych politických chýb. V päťdesiatych rokoch bol jedným z iniciátorov vykonštruovaných politických procesov. Z tohto dôvodu bol v roku 1963 odvolaný zo stra-níckych a štátnych funkcií. Čestné občianstvo mesta Prievidze mu bolo udelené v roku 1948.

Heinz Unland
Čestné občianstvo mu bolo udelené v roku 1993.
Narodil sa 16. apríla 1943 v západonemeckom meste Ibbenbüren. Vyštudoval Obchodnú školu v Osnabrucku a ďalším štúdiom sa pripravoval na prácu obchodníka v priemysle. Od roku 1969 bol členom mestskej rady v rod-nom meste a od roku 1984 jeho starostom. Zastával funkcie v rôznych združeniach, správnych radách, zväzoch, angažoval sa v práci pre evanjelickú cirkev i handicapovaných ľudí. Bol členom Euroregionálnej rady vo Zväze miest a obcí Nordrhein – Westfálska, hovorcom skupiny v SPD v regiónoch Münsterského kraja, koordinátorom a hovorcom programu Leonardo da Vinci pre študentov. Priemyselná a obchodná komora ho vyznamenala Striebornou a zlatou ihlou. V roku 1988 bol spoluzakladateľom partnerstva s Prievidzou a čestným občanom nášho mesta sa stal v roku 1993. Bol aj čestným členom správnej rady Nadácie V. B. Nedožerského v Prievidzi, ktorá vznikla na podporu vysokoškolského vzdelávania štyroch fakúlt v Prievidzi.

Piergiorgio Ghibo
Čestné občianstvo mu bolo udelené v roku 2003.
Taliansky občan, narodil sa 18. marca 1938 v Luserna San Giovanni, ktoré sa nachádza v regióne Piemonte s hlavným mestom Turín. Ešte ako školák začal pracovať v krajčírstve. V sedemnástich rokoch už mal vlastnú firmu, ktorú viedol až do nástupu na vojenčinu. Od dvadsiatich troch rokov pra-coval v spoločnosti RIV – SKF v Pinerolo. Súčasne študoval, bol ocenený diplomom Geometer a v tejto profesii zostal až do roku 1995. Stal sa prezi-dentom športového klubu 3S a miestneho tenisového klubu Tennis klub. Žije v rodnom meste, v ktorom bol v roku 1990 zvolený za poslanca. V roku 1993 sa stal primátorom mesta a túto funkciu vykonával až do roku 2004. V súčasnosti pôsobí ako člen mestskej rady. Čestným občanom mesta Prievidze sa stal v roku 2003. Sám toto ocenenie považuje za najväčšiu česť vo svojom živote.

MUDr. Anton Neuwirth, Dr.h.c.
Čestné občianstvo mu bolo udelené in memoriam v roku 2011.
Výnimočný slovenský intelektuál, diplomat, lekár a politik sa narodil v roku 1921. Pracoval ako vedecký pracovník a asistent.Za svoje náboženské a politické presvedčenie bol v roku 1953 náhle zatknutý. Po prepadnutí majetku a strate občianskych práv na jedno desaťročie bol 12 rokov uväznený v osobitnom zariadení Štátnej bezpečnosti v Ruzyni. Po návrate na slobodu pracoval ako lekár v nemocnici Lekárskej fakulty UK v Martine. Po zmene politického a spoločenského režimu sa Anton Neuwirth stáva zakladateľom najstaršej „ponovembrovej“ politickej strany. V tom istom čase bol zvolený aj za predsedu Konfederácie politických väzňov Slovenska. Vrcholom politickej, občianskej a spoločenskej angažovanosti bolo jeho vymenovanie prezidentom Michalom Kováčom za historicky prvého veľvyslanca SR pri Svätej stolici vo Vatikáne. V roku 1998 Trnavská univerzita udelila MUDr. Antonovi Neuwirthovi čestný titul Dr.h.c. Jeho dcéra MUDr. Anna Záborská po jeho smrti v roku 2004 o ňom povedala: „Otec sa po celý život usiloval žiť v pravde. Podstata pravdy, ako ju chápal on, je v Bohu“.

Jozef Lohyňa
Čestné občianstvo udelené pri príležitosti osláv Roka výročí mesta Prievidza 2013.
Vyrastal v Prievidzi a je odchovancom zápasníckeho oddielu Telovýchovnej jednoty Baník Prievidza. Pätnásť rokov pôsobil v reprezentácii a počas svojej športovej kariéry sa zúčastňoval na všetkých významných domácich, európskych a svetových podujatiach. Vďaka svojim úspechom na olympijských hrách v Soule – 3. miesto, Barcelone – 5. miesto a Atlante – 4. miesto a mnohých ďalších zápasníckych súťažiach, sa zaradil medzi najvýznamnejších športovcov Slovenskej i bývalej Československej republiky. Je majstrom sveta z roku 1990 v Tokiu, patria mu tituly Zaslúžilý majster športu, Najlepší zápasník 100 rokov zápasenia, Najúspešnejší športovec ČSFR, hrdí sa Cenou Fair play – rytier športu a je Najlepším slovenským zápasníkom storočia. V súčasnosti žije so svojou rodinou v Bratislave.

Miloslav Mečíř
Čestné občianstvo udelené pri príležitosti osláv Roka výročí mesta Prievidza 2013.
Časť svojho života prežil v Prievidzi. Je tenisovým majstrom sveta z roku 1987 vo štvorhre s Tomášom Šmídom a na olympijských hrách v Soule v roku 1988 sa tešil zo získania kovu najvzácnejšieho – zlatej a taktiež bronzovej medaily. V roku 1988 ho londýnsky Observer označil za najväčší svetový tenisový talent a v tom čase patril medzi desiatku najlepších hráčov planéty. Počas svojej športovej kariéry vyhral i 11 titulov ATP vo dvojhre a deväť vo štvorhre. V rebríčku ATP bol najvyššie na štvrtom mieste. V súčasnosti je nehrajúcim kapitánom reprezentácie Slovenskej republiky. So svojou rodinou žije v Bratislave.

J. E. Mons. ThLic. Róbert Bezák, CSsR.
Čestné občianstvo mu bolo udelené samosprávou pri príležitosti osláv Roka výročí mesta Prievidza 2013 za šírenie aktuálneho kresťanského posolstva ľudí dobrej vôle bez rozdielu vyznania a šírenie dobrého mena mesta Prievidza na Slovensku i v zahraničí.
Róbert Bezák ako najmladší slovenský arcibiskup realizoval po svojom nástupe do pastoračného riadenia Trnavskej diecézy, v súlade s odkazom II. Vatikánskeho koncilu a napĺňaním vízie otvorenej Cirkvi, niekoľko progresívnych projektov, napríklad zriadil centrá pomoci človeku za účelom poskytovania pomoci sociálne slabším ľuďom a ľuďom bez domova; zaviedol pravidelnú hodinu s arcibiskupom za účelom neformálneho kontaktu s veriacimi alebo otvoril priestory budovy arcibiskupského úradu pre verejnosť. Takisto vytvoril podmienky pre činnosť Kolégia Antona Neuwirtha, ktoré sa zaoberá vzdelávaním mladých ľudí s orientáciou na kresťanské kultúrne dedičstvo, zriadil arcidiecéznu internetovú televíziu; priniesol na Slovensko podujatie „Noc kostolov“ a zaviedol opatrenia na transparentné spravovanie majetku arcidiecézy. Pri stretnutiach s ľuďmi nezabúda hovoriť o svojom detstve a mladosti, ktoré prežil v Prievidzi

Daniel Hevier
Čestné občianstvo mu bolo udelené samosprávou v roku 2015 pri príležitosti životného jubilea 60. rokov.
Narodil sa 6. decembra 1955 v Bratislave. Detstvo prežil v Prievidzi, kde okrem základnej školy absolvoval aj gymnázium. Pokračoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave štúdiom estetiky a slovenského jazyka. Krátky čas pôsobil vo vydavateľstve Mladé letá, po roku 1989 ako šéfredaktor. Od roku 1991 vedie vlastné vydavateľstvo HEVI.
Daniel Hevier debutoval ako básnik roku 1974 zbierkou poézie Motýlí kolotoč. Odvtedy vydal množstvo kníh, viaceré z nich boli preložené do cudzích jazykov. Hevier je jedným z najpozoruhodnejších moderných rozprávkarov v slovenskej literatúre. V rozprávkovom spektre autora možno nájsť rozprávky symbolické, andersenovského ladenia, rozprávky založené na vtipnej hre slov i na poetickom nápade. Talentovaného autora zapísali na čestnú listinu IBBY za rozprávku Kam chodia na zimu zmrzlinári. Získal aj prvé miesto v čitateľskej ankete o Najpopulárnejšieho spisovateľa za rok 1996. Hlavnú cenu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska mu odovzdali za román Kniha, ktorá sa stane (2010). V roku 2011 dostal cenu ministra kultúry SR. Úspešný autor získal prvenstvo aj v súťaži pôvodných dramatických textov divadelných hier v slovenskom a českom jazyku Dráma 2013 za text Smrť si vás pridala do svojich kruhov. V roku 2014 sa stal laureátom Ceny Márie Ďuríčkovej, ktorú mu udelilo za tvorbu pre deti Literárne informačné centrum.

Mikuláš Mišík
Čestné občianstvo mu bolo udelené in memoriam v auguste 2017, pri príležitosti 110. výročia narodenia počas Prievidzskej púte k Nanebovzatej Panne Márii, za vysoké morálne hodnoty a ľudskosť a celoživotné vedecké a objavné diela venované svojmu rodisku – Prievidzi a všetkým Prievidžanom.
Narodil sa v Prievidzi 25. novembra 1907. Bol rímskokatolícky kňaz, historik a publicista. Vyštudoval teológiu, pôsobil ako kaplán v Hronci, Novej Bani, Vrútkach a Zvolene, farárom bol v Šimonovanoch, Handlovej, Kláštore pod Znievom a vo Zvolene. V rokoch 1938 – 1945 bol kultúrnym referentom Spolku sv. Vojtecha v Trnave. Jeho záľubou, ktorej sa venoval na profesionálnej úrovni, bola história. Dejiny rodnej Prievidze, napriek tomu, že tu žil iba krátke obdobie, ho vždy fascinovali. Ako mladý študent teológie ako prvý spracoval nesúrodý prievidzský mestský archív. Od roku 1928 ako prvý systematicky spracúval dejiny Prievidze, ktoré už v roku 1935 pripravil na vydanie. Neskôr sa sporadicky k svojmu rukopisu vracal, dopĺňal ho a aktualizoval. Pretože nevyhovoval komunistickému režimu, jeho dielo odmietali vydať. Prvá prievidzská monografia vyšla až v roku 1971. Vzápätí sa dostala na index a k čitateľom sa kniha dostala až v roku 1990. Napriek desaťročiam od jej vydania ostáva zásadným a neprekonaným dielom. Prievidzi a hornej Nitre venoval Mikuláš Mišík aj desiatky objavných a výskumných článkov a kratších štúdií. Na sklonku života bol menovaný za čestného kanonika. Na odpočinok sa vrátil do Prievidze. Zomrel 29. decembra 1981 a je pochovaný v Prievidzi.

Michal Krajčík
Čestné občianstvo mu bolo udelené in memoriam 7. júna 2021 za významné zásluhy o rozvoj mesta Prievidza v 20. storočí.
Michal Krajčík sa narodil v Prievidzi 16. decembra 1928. Celý svoj život okrem dvoch rokov na základnej vojenskej službe prežil v Prievidzi. Pre nepriaznivé sociálne pomery v rodine nemohol ako mladý človek uplatniť svoje schopnosti, využiť dobrý prospech v škole v ďalšom štúdiu a získať vysokoškolské vzdelanie. Do života mu v detstve a mladosti výrazným spôsobom zasiahol šport. Medzi jeho najväčšie futbalové úspechy patrí získanie titulu armádneho majstra Československa s futbalovým klubom SVOBODA PRAHA v roku 1952. Zranenia a operácia meniskusu ho predčasne vyradili z aktívneho futbalového života v roku 1954, ale futbalu zostal verný po celý svoj život – najprv ako hráč, neskôr ako tréner, či funkcionár a napokon ako fanúšik.
Z pozície technika na Okresnom stavebnom podniku, sa prepracoval na pozíciu riaditeľa, ktorú vykonával v rokoch 1962 až 1970. A potom prišiel 1. november 1970 a po šiestich predsedoch – Jozefovi Uhliarovi, Vladimírovi Vestenickom, Jozefovi Ťapuškovi, Jánovi Grosovi, Albínovi Lajčiakovi a Júliusovi Chromom si sadol do kancelárie predsedu Mestského národného výboru Michal Krajčík, aby tam so cťou pôsobil až do decembra 1989. V novodobých dejinách mesta nemá v trvaní mandátu konkurenciu. Za toto obdobie Prievidza zaznamenala najprudší rast. Bolo postavených najviac bytov, vybudovaných moderných športových objektov. Boli vybudované napríklad futbalový štadión, športová hala a zimný štadión, v meste tiež pribúdali školy, obchody a iné zariadenia, a takmer o 30 tisíc vzrástol počet obyvateľov. Trávnaté plochy, parky a stredná a vysoká zeleň predstavovali 34 m2 na obyvateľa, čo bolo najviac v bývalom Československu. Za celoživotnú prácu pre mesto dostal viacero ocenení a uznaní, napríklad štátne vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu a Za vynikajúcu prácu. V roku osláv šesťstoročnice Prievidze prevzal za mesto Rad práce. Jeho zásluhou sa zachovalo celé vydanie Monografie Prievidze od Mikuláša Mišíka, ktorú napriek príkazu na skartáciu uchovával v pivnici mestského národného výboru od roku 1971 až do decembra roku 1989. Zomrel náhle 27. marca 2020 v Prievidzi vo veku 91 rokov.

MUDr. Marcela Laiferová

Čestné občianstvo mesta Prievidza si prevezme pani MUDr. Marcela Laiferová za propagáciu a šírenie dobrého mena mesta Prievidza.
Pani MUDr. Marcela Laiferová, rodným priezviskom Keblúšková, sa narodila v obci Petrovice pri Bytči. Navštevovala Strednú všeobecno – vzdelávaciu školu v Prievidzi, dnešné gymnázium. Už ako dieťa bola všestranne nadaná. Pod vedením Michala Toporcera, riaditeľa Hudobnej školy v Nitrianskom Pravne získala základy v speve a intonácii. Svoje spevácke začiatky absolvovala s kapelou Milana Gallusa. Po svadbe v roku 1964 odišla do Bratislavy študovať na lekársku fakultu a po jej ukončení sa začala jej profesionálna kariéra. Popri štúdiu medicíny spievala na rôznych festivaloch a prehliadkach. V roku 1970 vystúpila na festivale Bratislavská lýra s piesňou Slová a získala zlatú Bratislavskú lýru. Po tomto vystúpení sa jej účinkovanie na domácich ale i zahraničných pódiách rozbehlo a trvá dodnes. Počas svojej dlhej a úspešnej kariéry speváčka vydala množstvo hudobných singlov a albumov, ktoré sa aj v súčasnosti tešia obľube u poslucháčov. K najznámejším hitom, ktoré stále znejú v rádiách patria Zvony už ôsmu bijú, Poď bielou alejou, Lampy už dávno zhasli, či Hrdá láska. Pani MUDr. Marcela Laiferová už niekoľko desaťročí obohacuje ľudské vnútro svojimi vynikajúcimi tvorivými výkonmi a šíri dobré meno mesta Prievidza nielen na Slovensku ale i v zahraničí.