Zlatá prievidzská cesta je prehliadkový okruh mestom Prievidza, ktorý vás zavedie do minulosti a priblíži najvýznamnejšie momenty v dejinách tohto historického mesta. Skúsená sprievodkyňa vás prevedie trasou plnou architektonických pamiatok, pamätných miest aj zabudnutých objektov, ktoré dnes už nestoja, no kedysi formovali podobu mesta. Čaká vás:

  • 45 tematických zastavení rozdelených do dvoch okruhov,
  • pútavý výklad o histórii, architektúre aj zaujímavostiach zo života obyvateľov,
  • jedinečný zážitok pre jednotlivcov, rodiny aj skupiny.

Prehliadka ponúka príležitosť vidieť Prievidzu z inej perspektívy – ako živé mesto s bohatým príbehom.

  1. Objekty železničnej stanice a remízy rušňového depa
  2. Sivákov dom
  3. Okresný zdravotný ústav a pamätník padlých
  4. Bývalé Povereníctvo miestnych palív a naftového priemyslu
  5. Súsošie sv. Cyrila a Metoda
  6. Pamätná tabuľa – Spomienka na prof. Dr. Stanislava Mečiara
  7. Lipy republiky
  8. Židovská synagóga
  9. Dom Dr. Jána Čvikotu
  10. Kostol a kláštor piaristov
  11. Legenda o prepojení chodieb kláštora so studňou zámku v Bojniciach
  12. Sochy pred objektom kláštora piaristov
  13. Vzbura prievidzských žien
  14. Domy na Moyzesovej ulici, bývalá piaristická ulica
  15. Spomienka na návštevu prezidenta ČSR Dr. Eduarda Beneša
  16. Námestie
  17. Mestský dom
  18. Ostatné objekty na námestí
  19. Kluby a spolky
  20. Cechy, remeslá a priemysel
  21. Mestský úrad – galéria historických fotografií mesta s popisom
  22. Reformácia a rekatolizácia
  23. Prvá prievidzská pošta
  24. Drevený rínok
  25. Objekt ,,starej pošty“, prievidzské pošty a poštári
  26. Regionálne kultúrne centrum
  27. Harajka, prievidzské vodovody
  28. Skotňa a prievidzské vinohrady
  29. Pivnica a dom ,,Nebo“ na konci Dlhej ulice
  30. Kostol Nanebovzatia Panny Márie na Mariánskom vŕšku
  31. Hroby významných osobností
  32. Pôvodné hradisko
  33. Vyhliadka zo Skaly, popis okolitých horstiev, vrcholov a objektov
  34. Bývalá budova reálneho gymnázia
  35. Starý cintorín
  36. Katolícka fara
  37. Kultúrny dom
  38. Rodný dom Mikuláša Mišíka
  39. Vodojem
  40. Kostol sv. Bartolomeja
  41. Mariánsky stĺp a slnečné hodiny
  42. Starobinec – špitál
  43. Tlačiareň Patria
  44. Dievčenská škola
  45. Poštová ulica

1. Objekty železničnej stanice a remízy rušňového depa

Myšlienka budovania železníc našla priaznivcov aj v Rakúskej monarchii. Jedným z návrhov bolo viesť železnicu starou obchodnou cestou – Ponitrím. Rakúska spoločnosť  StEG  získala súhlas na budovanie trate do Veľkých Bielic (1884). Predĺženie trate do Prievidze zrealizovala 18. apríla 1896 štátna organizácia MÁV . Trať do Nitrianskeho Pravna, otvorená 31. októbra 1909, je traťou miestneho významu, trať do Handlovej, otvorená 15. februára 1913, a jej pokračovanie do Hornej Štubne, vybudované v roku 1931, boli štátnymi zákazkami. Zavedením železničnej dopravy sa zvýšila aj návštevnosť Bojníc, preto gróf Pálfi v roku 1907 vydal príkaz na zavedenie omnibusového spojenia z kúpeľov na Železničnú stanicu v Prievidzi, ktoré bolo zrealizované v roku 1909. Boli to vlastne dva plachtou kryté vozy. Tento spôsob dopravy existoval až do roku 1925. Jednoposchodová budova železničnej stanice a jej pravé krídlo sú pôvodné z roku 1896. V roku 1913 sa, v súvislosti so stavbou trate do Handlovej, uskutočnila prestavba celej stanice z 3 na 5 koľajovú. Postavila sa nová výhrevňa, vodáreň a rozšírila sa staničná budova o krídlo s predajňou lístkov a čakárňou. Vojnovými udalosťami v roku 1945 poškodená stanica bola obnovená, pristavila sa dnešná čakáreň a ďalšie priestory, prístrešok a veranda. Vojnou zničený drevený sklad bol v roku 1948 nahradený murovaným. Výhrevňa v depe bola ukážkou predvojnovej architektúry, pretože nebola stavebnými zásahmi znehodnotená.

2. Sivákov dom

Jozef Sivák – národovec, pedagóg, publicista, politik a štátnik, ktorý sa radil medzi popredné slovenské politické osobnosti prvej ČSR a prvej Slovenskej republiky, sa narodil 14. januára 1886 v Bobrovci. Nariadením Školského referátu Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska bol vymenovaný za školského inšpektora do Prievidze, kde zastával toto miesto v rokoch 1919 – 1925. V roku 1919 založil, spolu s Dr. Jánom Novákom, regionálny časopis Hornej Nitry Náš kraj, ktorého bol aj zodpovedným redaktorom. Bol autorom, upravovateľom i zostavovateľom prvých slovenských šlabikárov, čítaniek a učebníc pre ľudové školy. V roku 1919 ho povolali do revolučného Národného zhromaždenia. V roku 1924 nastúpil na miesto poslanca v pražskom parlamente. Vo funkcii podpredsedu parlamentu predniesol Sivák smútočný prejav na pohrebe A. Hlinku. Po vojenskom zákroku pražskej vlády bol navrhovaný za dočasného premiéra. Keď sa to dozvedel, odpovedal, že odmieta prijať funkciu českého miestodržiteľa na Slovensku, a to aj s poukazom na nezákonný postup tohto menovania. Jozef Sivák sa ako poslanec Slovenského snemu stal 20. januára 1939 ministrom školstva a národnej osvety a v tejto funkcii pôsobil až do 4. septembra 1944 vo všetkých vládach autonómneho i samostatného Slovenska. Zomrel 27. januára 1959 v Bratislave, kde je aj pochovaný. Jozef Sivák celé štvrťstoročie patril k tým osobnostiam slovenskej politiky, ktorí si po odstupe rokov zaslúžia spravodlivé uznanie za svoju prácu pre národ i to, aby zostali vo vďačnej pamäti národa.

3. Okresný zdravotný ústav a pamätník padlým

Výstavbu Okresného zdravotno-sociálneho ústavu v Prievidzi pripravovali predstavitelia mesta už v roku 1926, spočiatku pod názvom Nemocnica. Stavala ho firma Engliš a vedúcim staviteľom bol Imrich Spevár. Do prevádzky bol odovzdaný 28. septembra 1929, za účasti ministra verejného zdravotníctva a telesnej výchovy, Dr. Jozefa Tisa. V objekte boli umiestnené odbory starostlivosti o mládež a samaritánky. Poradňu pre matky s deťmi viedol Dr. Július Beniač, odbočku Masarykovej ligy proti tuberkulóze s röntgenovým prístrojom a pôrodné oddelenie viedol Dr. Samuel Neumann. Trachómové oddelenie viedol Dr. Ján Čvikota ml., ošetrovateľkou bola Jolana Vavrová. V tomto zariadení lekári dobrovoľne a bezplatne ošetrovali tých, čo nemali peniaze na lekárov. Vtedajší okresný lekár Dr. Beniač nikdy nezabudol pochváliť, že zdravotný ústav prišli pozrieť aj Japonci. Ústav bol na svoju dobu dobre vybavený prístrojmi. Pred budovou stojí pamätník padlým v I. a II. svetovej vojne, pôvodne pamätník ,,Nedáme sa!“ (1937). Od roku 1939 mala byť na podstavci busta M. R. Štefánika. Aj napriek začatým stavebným prácam nebola inštalovaná.

4. Bývalé Povereníctvo miestnych palív a naftového priemyslu

Táto prístavba kláštora piaristov bola uskutočnená v roku 1934. V budove sídlili okresné finančné inštitúcie a od roku 1952 Revírne riaditeľstvo slovenských uhoľných baní. Povereníctvo miestnych palív a naftového priemyslu, ako jediné povereníctvo pôsobiace mimo Bratislavy, bolo zriadené nariadením vlády č. 35/1956 Zb. zo dňa 24. júla 1956. Od 1. januára 1957 začalo svoju činnosť práve v týchto priestoroch a prevzalo majetok bývalého trustu Slovenských uhoľných baní v Prievidzi. Prevažná časť činnosti bývalého trustu SUB sa zmenila na podriadené podniky a organizácie. Povereníctvo malo tieto odbory: odbor ťažby a úpravy uhlia, odbor priemyslu, ťažby nafty a zemného plynu, odbor výroby a rozvodu plynu. Funkciu povereníka vykonával Ing. Štefan Krčmárik. Povereníctvo zaniklo pri novom usporiadaní orgánov 30. júna 1960.

5. Súsošie sv. Cyrila a Metoda

V dobe novej aktivity Matice slovenskej po roku 1989 vznikla myšlienka výstavby cyrilo-metodských súsoší na Slovensku. Z prostriedkov výťažku lotérie Miestneho odboru MS v Prievidzi odhalili súsošia v Prievidzi, Kútoch, Komárne a cyrilo-metodský kríž v Bardejove. Výber súsošia zo 14 návrhov sa uskutočnil 15. apríla 1997, vysviacka a odovzdanie modelu prievidzského súsošia Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Banskej Bystrici – Badíne. Súsošie sv. Cyrila a sv. Metoda bolo v Prievidzi odhalené dňa 4. júla 1998. Súsošie je dielom akad. sochára Stanislava Mikuša. Aktom odhalenia sa Prievidza stala prvým mestom na Slovensku, v ktorom bola takýmto spôsobom vzdaná úcta solúnskym bratom – vierozvestcom.

6. Pamätná tabuľa – Spomienka na prof. Dr. Stanislava Mečiara

Narodil sa 21. marca 1910 v Prievidzi, tu absolvoval základnú školu i reálne gymnázium. Po štúdiách v Bratislave a v Prahe pokračoval v zahraničí. V roku 1933 sa stal najmladším členom matičnej správy, referentom Literárnohistorického odboru Matice slovenskej (MS). V roku 1934 získal doktorát filozofie, v roku 1940 bol zvolený za jedného z tajomníkov MS v Martine a v roku 1945 mu prezident Tiso udelil titul riadneho profesora dejín slovenskej literatúry na Slovenskej univerzite Istropolitana v Bratislave. V roku 1945 odišiel so svojimi spolupracovníkmi do zahraničia, do svojho budúceho pôsobiska v argentínskom Buenos Aires. Na Slovensko nikdy nezabudol, aj keď jeho spojenie s bývalou vlasťou bolo obmedzené. V 50. a 60. rokoch 20. storočia aktívne pracoval s prívržencami Slovenskej národnej rady v zahraničí a stal sa predsedom výkonného výboru Slovenskej oslobodzovacej rady, predchodkyne Svetového kongresu Slovákov. Koncom päťdesiatych rokov bol jedným zo spoluzakladateľov Zahraničnej Matice slovenskej. Po úmrtí Jozefa Cígera Hronského v roku 1960, stál na jej čele až do svojej smrti 23. novembra 1971. Pretože slovenské zázemie v Argentíne vymieralo alebo sa asimilovalo, bolo potrebné presunúť Zahraničnú Maticu slovenskú na miesto, kde boli sústredení slovenskí vzdelanci, teda do Kanady. Po Stanislavovi Mečiarovi zostal tucet knižných monografií i veľa článkov a záslužné pôsobenie v martinskej a Zahraničnej Matici slovenskej.

7. Lipy republiky

Pred okresným úradom je pamiatka na rok 1968 a s ním spojený obrodný proces, vo forme vysadených líp, tzv. Stromov republiky. Akt sadenia sa uskutočnil 19. novembra 1968, výsadbu zabezpečil Miestny odbor Matice slovenskej v Prievidzi. Do súčasnosti sa pred vchodom do budovy zachovali len dva pôvodné exempláre líp, ďalšie dva boli odstránené a nahradené trojicami smrekov. V ich susedstve je aj jeden zaujímavý exemplár ginka dvojlaločného.

8. Židovská synagóga

Synagóga židovskej náboženskej obce stála v týchto priestoroch v rokoch 1868-1980, kedy bola v dôsledku pripravovanej výstavby paláca kultúry asanovaná. Objekt pôvodne slúžil židovskej komunite v meste na vykonávanie obradov. Počas vojny bol devastovaný. Po vojne bol objekt využívaný na rôzne účely, naposledy v rokoch 1960 až 1972 slúžil ako sklad potravín a materiálu. Na susednom objekte je umiestnená pamätná tabuľa v slovenskom, anglickom i hebrejskom jazyku. Pamiatku židovskej komunity v Prievidzi dokladuje i židovský cintorín za mestom smerom na Banskú. Svojmu účelu slúžil v rokoch 1853-1985. Čiastočne obnovený bol 26. augusta 1994. V súčasnosti je na cintoríne 19 náhrobných kameňov v slovenskom, nemeckom, maďarskom a hebrejskom jazyku.

9. Dom Dr. Jána Čvikotu

Dr. Ján Čvikota patril medzi významné osobnosti mesta Prievidza. Narodil sa 16. mája 1861 vo Valči pri Martine. Medicínu vyštudoval vo Viedni. Do Prievidze prišiel v roku 1890, kde začal pracovať ako prievidzský obvodný lekár. K jeho povinnostiam patrilo riešenie zdravotných a hygienických problémov v obciach obvodu, očkovanie proti kiahňam, bezplatná liečba nemajetných a liečenie trachómu. Po vzniku Česko-Slovenskej republiky bol spoluzakladateľom odbočky Slovenskej národnej rady v Prievidzi a stal sa jej predsedom. Keď prišiel 10. novembra 1918 do Prievidze prvý oddiel česko-slovenského vojska a na železničnej stanici ich vítal dav ľudí, predniesol slávnostnú reč. Po odchode vojska vytvoril národnú stráž, aby sa zabránilo rabovkám a nastolil poriadok. Koncom tohto roku založil v Prievidzi odbor Matice slovenskej a stál na jeho čele. V roku 1920 spolu s okresným náčelníkom Dr. Jánom Novákom a školským inšpektorom Jozefom Sivákom založil Výbor neodrodilých Slovákov, ktorý dvíhal medzi ľudom národné povedomie. Pracoval aj v Česko-Slovenskom Červenom kríži. Po jeho smrti v roku 1924 prevzal funkciu aj zdravotný obvod jeho syn Dr. Ján Čvikota ml.

10. Kostol a kláštor piaristov

Začiatkom roku 1666 grófka Františka Kuenová – Pálfiová povolala do Prievidze piaristov z Poľska a ponúkla im vytvorenie rehoľného domu. Dňa 17. februára 1666 bola spísaná tzv. ,,fundačná listina“. Piaristi boli výslovne školskou rehoľou. Do výučby prinášali najnovšie spôsoby výučby. Ich škola v Prievidzi bola na úrovni strednej školy, akú nemali ani oveľa väčšie mestá. Jej úspechy viedli k založeniu podobných škôl v Nitre a Brezne. Prvý kostol stál na mieste terajšieho a bol dokončený v roku 1676. Výstavba dnešného kolégia bola ukončená roku 1674. V rokoch 1734 -1739 pribudla jej južná časť s učebňami. Výsledkom bola, podľa vtedajších predstáv, moderná školská budova. Dnes tu sídli Základná škola a Gymnázium Františka Hanáka. Piaristi postupom času zistili, že kostol je pre ich potreby malý a začali so stavbou nového. Starý zbúrali  v rokoch 1740 -1743. Stavbu nového kostola viedol Hyacint Hangke, trvala do roku 1750 a zariaďovanie ďalších 18 rokov. Kostol bol vysvätený 19. augusta 1753, v dvojitom patrocíniu, zasvätením Najsvätejšej Trojici a Nanebovzatiu Panny Márie. Dodnes je jedným z najkrajších barokových stavieb v strednej Európe. V piaristickom kláštore bola v 18. storočí i prvá prievidzská lekáreň. Pri vchode do kolégia sú stĺpy s iónskou hlavicou, charakteristickou dvoma stočenými volútami (laický názov pre baranie rohy). Vchod do kostola je vyzdobený stĺpmi s korintskou hlavicou, ktorých ozdobou sú rozvinuté akantové listy v radoch nad sebou vytvárajúce dojem kvetu a nad nimi dve volúty. Oba štýly majú pôvod v antike. Na budove sú umiestnené dve pamätné tabule: Pamätná tabuľa odhalená pri príležitosti 325. výročia príchodu rehole piaristov do Prievidze (1991) a pamätná tabuľa národovcom J. M. Hurbanovi a Ľ. Štúrovi (1969), ktorí sa tu zastavili 10. mája 1848 cestou na národné zhromaždenie v Liptovskom Mikuláši, kde predložili žiadosti slovenského národa. V Prievidzi ale okrem prejavov sympatií hlbšie pochopenie a podporu svojich myšlienok nenašli. Mešťania údajne uviedli úrady na falošnú stopu, keď chceli Hurbana po odchode zatknúť.

11. Legenda o prepojení chodieb kláštora so studňou zámku v Bojniciach

Pod celým areálom budovy kláštora piaristov sa nachádza sústava chodieb s klenbami. Pri vchode do ,,božieho hrobu“ je umiestnená maketa kostolíka v mierke 1:50. V sakristii sa nachádza otvor 1×1 meter, ktorý zrejme súvisí s chodbou vedúcou do podzemia kláštora. Traduje sa, že v týchto priestoroch bola zamurovaná monštrancia. Počas pôsobenia pátra Jozefa Bednárika sa pri opravách omietok našlo zamurované okno, kde sa pravdepodobne toto miesto nachádza. Chodby pod kláštorom sa rozdeľujú na dva smery. Prvý vedie pod terajší hotel Hubert a na Námestie slobody, druhý smer nie je presne identifikovaný. V Prievidzi i v Bojniciach je dodnes živá legenda o prepojení zámockej studne s chodbami prievidzského kláštora piaristov, ba dokonca až s chodbami pod Mariánskym kostolom. Chodby sa v týchto priestoroch nachádzajú, ale ich účel bol iný ako sa traduje. Slúžili hlavne ako únikové chodby v prípade hroziaceho nebezpečenstva pre ľudí nachádzajúcich sa v týchto objektoch.

12. Sochy pred objektom kláštora piaristov

V roku 1963 bola pred piaristickým kostolom postavená socha Nepoškvrneného Počatia – Immaculata. Bola zhotovená z darov Sidónie Pálfiovej, bojnického prepošta, prefekta, kremnickej komory a drobných darcov. Vyhotovil ju kremnický sochár Dionýz Stanetti. Nápis na podstavci hovorí, že renovovaná bola v rokoch 1812, 1862, 1904 a 1936. Sochu sv. Jána Nepomuckého (národná kultúrna pamiatka), pôvodne umiestnenú na západnej strane námestia v priestore pred dnešným obchodným domom Prior, vyhotovil v roku 1757 Dionýz Stanetti. Žiaľ v súčasnosti je značne poškodená.

13. Vzbura prievidzských žien

Prievidza si oddávna budovala svoju mestskú organizáciu. Mešťania svojím pôsobením v mnohých sférach života zrejme presvedčili o spoľahlivosti a oddanosti kráľovskej moci. Panovníci ich za to obdarovali mnohými výsadami. Bojnickí zemepáni sa snažili oslabovať postavenie mesta a získať jeho príjmy pre seba. V polovici 18. storočia vyvinuli proti Prievidzi nové úsilie na odobratie jej mestských výsad a benefícií. Spor trval od roku 1765 do roku 1770. Mesto napokon o svoje výsady prišlo a nepomohla ani prosba k cisárovnej Márii Terézii. Prievidza ostala naďalej mestečkom, ale stratila výsady, ktoré dovtedy užívala. Bojnické panstvo sa chcelo ihneď ujať svojich práve získaných majetkov a deklarovať tak svoju moc. Dňa 18. marca 1771 samotný akt prevzatia budov pivovaru a oboch mlynov prekazili ženy prievidzských mužov a vyhnali palicami a domácim náradím stoličného hodnostára. V ten deň pri kláštore piaristov otočili aj panský voz s liehovinami, určenými na jarmok. Na druhý deň ženy vyhnali z Jozefského jarmoku Bojničanky predávajúce panské pivo a liehoviny a násilne vzali vyberačovi poplatkov jarmočný dôchodok od trhovníkov. Následne sa rozhodli, že mlyny a pivovar nevydajú do rúk panstva. Obilie si podelili medzi seba a ušlo sa aj mestskej chudobe, pri delení dreva z pivovaru sa aj povadili. Vzbúrené ženy sa zorganizovali pod vedením Anny Kardošovej. Kapitánkami boli Zvončarová, Ripková, Trasťová a Porubská. Rozhodovali a rozkazovali desiatničky Zičorka, Rendeška a Kočiška, ktoré zabezpečovali účasť žien na akciách. Ustanovili si aj stráž. Ženy prenášali svoj hnev aj na panských služobníkov. Muži sa nechceli zapájať do ženských akcií, no ticho ich schvaľovali. Panstvo stále žiadalo upokojenie, no nepomohla ani výzva cisárovnej Márie Terézie. Poslednou akciou žien bolo vystúpenie proti Košovanom, ktorí prišli do Prievidze na vojenský odvod. Vojaci ženy rozohnali. Nasledovalo zatýkanie, vypočúvanie a tresty palicovaním i väzením. Vzbura skončila neslávne, no zbytočná v žiadnom prípade nebola. Mesto si ňou vymohlo o niečo lepšie postavenie než malo na začiatku vzbury.

14. Domy na Moyzesovej ulici, bývalá Piaristická ulica

Prvý dom na pravej strane bol niekdajší daňový úrad, od roku 1923 Straussova lekáreň. Do roku 1945 ju viedol PhMr. Michal Borský. Nasledujúce domy v 30. rokoch 20. storočia postavila pre svojich zamestnancov firma Carpathia. Jeden z nich nesie ľudový názov ,,Harmonika“ pre svoj typický vzhľad. Posledný dom na pravej strane bol tiež vo vlastníctve Carpathie, v jeho podzemných priestoroch skladovali destiláty z heumannovskej pálenice. Pôvodné domy na ľavej strane patrili bohatým obchodníkom, a preto sa táto ulica ľudovo nazývala Zlatá ulička. Domy boli asanované v roku 1978 z dôvodu výstavby obchodného strediska Vtáčnik. Počas výkopových prác v roku 1980 tu boli nájdené jamy spevnené drevenou výdrevou a črepovým materiálom z 15. storočia, ktoré dokladajú remeselnícku výrobu v Prievidzi.

15. Spomienka na návštevu prezidenta ČSR Dr. Eduarda Beneša

Prezident Dr. Eduard Beneš navštívil Prievidzu 26. septembra 1936. S predstaviteľmi mesta sa stretol v Mestskom dome, no súčasťou programu bola i návšteva kostola piaristov. Do kostola prechádzal celý sprievod po časti námestia i po Piaristickej ulici, až ku kostolu. Ako býva aj dnes zvykom, takéto miesta dali do patričného poriadku. Aj preto starí obyvatelia nazývajú tieto miesta Benešovým chodníkom. Chodník na ľavej strane (v smere do námestia) bol nanovo vydláždený a celá cesta opravená. V pamätiach starých Prievidžanov sa prechováva výrok jedného člena sprievodu, ktorý vraj takto hodnotil krásu piaristického kostola: ,,Taká díra a takový skvost se tady skrývá.“

16. Námestie

Námestie sa v 14. storočí budovalo na dovtedy nezastavenej ploche. Čiže išlo o nové mesto. Dokazuje to najmä jeho súdobý tvar, podľa premysleného plánu, tzv. šachovnica. Súčasne so vznikom námestia bol stavaný aj kostol, čo dokazuje jeho dispozícia. Symboliku križovatky obchodných miest dokladá aj spôsob usporiadania príjazdových ciest, čo pri prechode námestia v smere severo-južnom a východo-západnom vytvára tvar písmena X, križovatky alebo kríža. Názov námestia sa niekoľkokrát zmenil. Najstarší zachovaný je názov Hlavné námestie, ku koncu Rakúsko-Uhorskej monarchie nieslo názov Alžbetino námestie. Po vytvorení Česko – Slovenska bolo Masarykovým námestím. Nasledovali ďalšie názvy: Hlinkovo námestie, Námestie slobody, Stalinovo námestie, Námestie 4. apríla a v súčasnosti nesie znova názov Námestie slobody. Vzhľad námestia sa menil v závislosti od stavieb nových domov, zničených vojnami alebo požiarom, alebo prestavbou. V roku 1926 sa zrušilo jarmočnisko – miesto trhov, ktoré sa v rámci stromkových slávností upravilo vysadením líp. Prievidžania si pamätajú, že námestie po úprave slúžilo ako korzo na podvečerné a sviatočné prechádzky pre mládež i ,,vážených mešťanov“.

17. Mestský dom

Dá sa predpokladať, že pôvodný Mestský dom, asanovaný v roku 1932, bol postavený niekedy začiatkom 15. storočia, zrejme krátko po tom, ako boli mestu udelené výsady slobodného kráľovského mesta. Budova bola na ten čas veľká, s tromi priestrannými miestnosťami na poschodí. Tieto boli v čase reformácie využívané pre evanjelickú školu, o ktorej je prvá zmienka v roku 1560 a vydržiavala ju mestská rada. V týchto učebniach študoval aj Vavrinec Benedikt z Nedožier. Následne tieto priestory využívali na výučbu aj piaristi, až do výstavby školy v objekte svojho kláštora. Pri búraní starého Mestského domu vraj nik nebojoval za záchranu jedinečnej prievidzskej renesančnej stavby. Súčasný Mestský dom (národná kultúrna pamiatka) bol postavený v roku 1933 staviteľom A. Englišom a obnovený bol v roku 1993. Na budove sú umiestnené dve pamätné tabule, pripomínajúce pobyt Hurbanových dobrovoľníkov v meste (1849) a založenie Revolučného národného výboru (1944).

18. Ostatné objekty na námestí

Pomník padlých v SNP z rokov 1946-1951 (národná kultúrna pamiatka), autori Štefan Lukačovič a akad. Sochár Rudolf Pribiš. Trojičný stĺp (národná kultúrna pamiatka) vyhotovil Dionýz Stanetti v roku 1739. Masívny trojboký sokel má na čelnej strane do námestia reliéf sv. Rozálie z roku 1797, ktorým sa jeho charakter zmenil na morové súsošie. Reštaurovaný bol v rokoch 1992-1995. Renesančný, tzv. kráľovský, dom je situovaný do domu č. 6 na Pribinovom námestí. Spomína sa v roku 1550. Jeho správca vykonával dozor nad baníctvom i výberom daní a mýta. Socha sv. Floriána, patróna hasičov, (národná kultúrna pamiatka) je z roku 1788. Pôvodne stála na Drevenom rínku pred tzv. richtárskym domom. Sochu dala postaviť rodina Polereckých. Renovovaná bola v roku 1992. Meštianske domy (národné kultúrne pamiatky), Steinerov, neskôr Beckov dom a Kardošov dom, sú pôvodne klasicistické z konca 18. storočia. Pastoračný dom Matky Františky (národná kultúrna pamiatka) je z konca 17. storočia, neskôr bol prestavaný. Kláštor Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, založený Kongregáciou Dcér Božskej Lásky, (národná kultúrna pamiatka) pochádza z polovice 18. storočia. V minulosti tu sídlil dievčenský internát. Kongregácia Dcér Božskej Lásky, ktorá sa venovala opusteným deťom a dospievajúcim dievčatám, zriadila v roku 1908 svoj kláštor i v Prievidzi. Rádové sestry pôsobili v materských škôlkach a vyučovali v dievčenskej škole. Dňa 1. septembra 1940 otvorili dievčenský internát. Prevzali tiež detský domov na Dlhej ulici s celým zaopatrením. V roku 1950 boli kláštory a cirkevné školy zatvorené, sestry boli nedobrovoľne internované. Načas sa vrátili v rokoch 1968-1972 a definitívne v roku 1990. Odvtedy sa venujú vyučovaniu náboženstva. Oproti obchodnému domu Prior stál rodinný dom Gustáva Švéniho, priekopníka robotníckeho hnutia na Slovensku.

19. Kluby a spolky

Najstarší spolok – Katolícky kruh – bol založený v roku 1896. V roku 1903 si remeselnícka mládež založila Tovarišský spolok, ktorý mal vlastný dom. Od roku 1919 vznikali mnohé ďalšie spolky a združenia. V roku 1919 si národovci v Prievidzi založili Výbor neodrodilých Slovákov. Prievidzský atletický klub vznikol tiež v roku 1919, no o 4 roky zanikol. Poštmajster Freund bol v roku 1920 zakladateľom Telocvičnej jednoty Sokol. Spočiatku sídlila v Kardošovom dome na námestí a od roku 1937 vlastnila Sokolovňu na Ružovej ulici, dnes Ulici M. Mišíka. Profesor Peter Briška v roku 1920 založil Telocvičnú jednotu Orol a Katolícku jednotu žien. Orol sídlil na Drevenom rínku v Orlovni. Na podporu národných myšlienok bol ustanovený Miestny odbor Matice slovenskej (1920). Muzeálny spolok Hornej Nitry bol založený v roku 1926, spočiatku sídlil v mestskom dome. Priaznivci športu si zriadili Prievidzský športový klub (1929). Väčšina spolkov však aktívne nepracovala a tak boli postupne v rokoch 1939-1940 zrušené. 

20. Cechy, remeslá a priemysel

Od 14. storočia mala Prievidza remeselne – poľnohospodársky ráz. Pracovali tu mäsiari, pekári, ševci, kováči, krajčíri a súkenníci. V roku 1415 dostala jarmočné právo, roku 1488 výsadný list od kráľa Mateja na podomový obchod svojich remeselníkov. Výsady bezcolného a bez mýtneho obchodovania v krajine sú z roku 1535. Cech súkenníkov je doložený z roku 1569, krajčírov 1613, klobučníkov 1615, čižmárov 1670, kováčov, nožiarov a zámočníkov z roku 1687, kožušníkov 1688, ševcov 1690, mäsiarov 1697, murárov 1710 a gombičkárov 1738. Koncom 17. storočia bolo rozšírené vinohradníctvo, ovocinárstvo, pestovanie šafranu, výroba dosák a šindľov. Mesto malo 2 mlyny, pivovar, pílu, poštovú stanicu. V roku 1753 bolo z 394 zdanených domácností až 246 remeselníckych a obchodníckych. V 19. storočí prevládalo vo výrobe súkenníctvo. Pokračovateľom súkenníckeho remesla bolo súkennícke družstvo (1884). Po strate odbytu a zmene výroby si súkenku v roku 1939 prenajala spoločnosť Detva. V roku 1953 Nitratex. Pôvodný pivovar stál na pozemku mešťana Lukáša Hlaváča, ktorý ho roku 1666 predal piaristom. Mesto si postavilo nový v roku 1659 na Sigoti, kde bol dostatok vody z Mladého potoka. Z priemyselných objektov stála ako prvá pálenica Jozefa Heumanna (1875). V roku 1907 vznikla továreň na spracovanie liečivých bylín pod názvom ,,Hornouhorská továreň na éterické oleje a pestovateľsko-spracovateľský závod liečivých bylín“. Neskôr ju pretvorili na spoločnosť s názvom Carpathia – chemický priemysel. Súčasťou továrne sa stala aj tehelňa, vybudovaná v roku 1912. Pracovali tu tiež 2 mlyny – horný Vavrov a dolný Žirkov, niekoľko píl a Englišov kameňolom.

21. Mestský úrad – galéria historických fotografií mesta s popisom

Budova Mestského úradu v Prievidzi pochádza z roku 1936, kedy bola ako vtedajšia Prievidzská gazdovská banka prestavaná z jedno na dvojpodlažnú. Neskôr tu sídlila Slovenská sporiteľňa. Posledná prestavba je z 90. rokov 20. storočia. V priestoroch mestského úradu sú na chodbách inštalované historické fotografie zachytávajúce historické stavby, udalosti a prostredie, ktoré už dnes nie je možné poväčšine nájsť. Fotografie sú na porovnanie doplnené zábermi súčasného stavu. Na lepšiu identifikáciu sú obrazy obohatené textami s popisom budov a udalostí. Tieto sú spomienkami členov Klubu bôbarov – rodených Prievidžanov.

22. Reformácia a rekatolizácia

Reformácia v prievidzskej oblasti sa začala do značnej miery vplyvom nemeckého obyvateľstva žijúceho vo viacerých okolitých obciach, ktoré so záujmom prijímalo učenie šíriace sa z Nemecka. Významnú úlohu zohrali Turzovci, ktorí prestúpili na evanjelickú vieru a stali sa ochrancami protestantizmu. Na svojich majetkoch podporovali kazateľov. V duchu zásady ,,Koho kraj – toho viera.“ pomáhali pri presadzovaní nového náboženstva. Prievidzskú stredovekú školu prevzali v roku 1560 evanjelici, ktorí z nej vybudovali pojem v oblasti vtedajšieho školstva. Bola to stredná škola na úrovni gymnázia. Presné učebné osnovy neboli stanovené. Úradnou rečou bola latinčina, pomocnou rečou čeština. Prvým učiteľom bol Ladislav Liptovský. Pedagógovia zvučných mien pripravovali na kňazskú, či pedagogickú dráhu žiakov z mesta i širokej oblasti. Prvým evanjelickým farárom v Prievidzi bol Melichar Šupka. Celkovo pôsobilo v Prievidzi až do roku 1660 14 evanjelických farárov a 22 kaplánov. Posledným prievidzským pastorom a zároveň superintendentom bol Martin Tarnóci. Proces rekatolizácie sa v Prievidzi začal v roku 1660, kedy grófka Františka Khuenová – Pálfiová ovdovela a zdedila po svojom mužovi Pavlovi Pálfim panstvo v Bojniciach, kde aj sídlila a snažila sa o šírenie katolíckeho náboženstva. Priviedla so sebou niekoľko jezuitov, ale aj oddiel 60 vojakov, aby zdôraznila vážnosť svojich úmyslov. Zabrala Mariánsky kostol s odôvodnením, že evanjelici majú farský a druhý kostol v meste potrebujú katolíci. Jeho nová vysviacka sa konala na sviatok Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta 1660. Tento deň je aj dňom prievidzskej púte. Pobyt jezuitov nesplnil očakávania, a preto v roku 1666 povolala na svoje panstvo piaristov, ktorí začali v Prievidzi úspešne pôsobiť.

23. Prvá prievidzská pošta

V roku 1550 bola dobudovaná strategická poštová cesta ,,Magna Via“ spájajúca Viedeň so Sedmohradskom. Bola to najdlhšia poštová cesta Uhorska, ktorá viedla cez Bratislavu, Prievidzu, Ružomberok, Prešov, Košice do Hermanstadtu (Sibiu) v Rumunsku. Poštové stanice boli riadne vybavené pohostinstvami pre cestujúcich, nocľahmi, dostatočným počtom ťažných a jazdeckých koní na prepriahanie. Prievidza veľmi rástla na význame v rokoch tureckej okupácie práve tým, že mala poštovú stanicu. Banské mestá stáli mimo tejto trasy, preto Prievidza ležiaca najbližšie, slúžila aj pre tieto mestá. Banská Bystrica posielala denne svojho posla koňmo do Prievidze. Stará poštová cesta nebola istá pre časté turecké nájazdy. V auguste 1663 museli byť tunajšie poštové stanice prenesené na bezpečnejšie miesta. V Prievidzi bola poštová stanica zrušená v roku 1613 presťahovaním do Bojníc. Tam sídlila do mája 1823. Stará poštová cesta z Viedne do Sedmohradska zanikla výstavbou železnice v roku 1896. Okolo roku 1825 bola dokončená výstavba novej poštovej stanice na mieste niekdajšej zo 16. storočia. Do tejto budovy, známej ako Dom služieb, (národná kultúrna pamiatka) sa lokalizuje lekáreň Burdu, v ktorej sa predávali liečivá na predpisy Františka Madvu, zázračného lekára z Nitrianskeho Rudna. Koncom 19. storočia bola budova zvýšená o poschodie a dostala dnešnú podobu.

24. Drevený rínok

Drevený rínok vznikol pravdepodobne v 14. storočí. Tu bývali lichvacie (dobytčie) jarmoky, obchod s drevom a drevenými výrobkami. Od toho je dovodený jeho názov. Na Drevený rínok ústili veľké dvory z hlavného námestia. Tu stál aj tzv. richtársky dom z roku 1770, druhý najstarší v Prievidzi, asanovaný v roku 1972. Ústrednou stavbou Dreveného rínku je budova bývalej hasičskej zbrojnice. Mesto v histórii zachvátili mnohé požiare. Tie najväčšie v rokoch 1824, 1828 a 1832 prinútili magistrát mesta prijať opatrenia proti ich vzniku. Najstarším dokumentom týkajúcim sa požiarnej ochrany na Hornej Nitre je kniha prísah zamestnancov mesta z roku 1731. V nej sa uvádzajú prísahy nočného vartáša a hlásnikov. Mesto malo dvoch nočných hlásnikov na veži a správcu vežových hodín. Príčiny požiarov boli dôsledne vyšetrované a previnilci prísne potrestaní. Dobrovoľný hasičský zbor v Prievidzi vznikol v roku 1885. Mal 114 členov. O založenie sa zaslúžil Anton Luljak, okresný hasičský dozorca. Hasičské zariadenia udržiaval a opravoval zámočník Štefan Kardoš. Dňa 26. augusta 1923 bola založená okresná hasičská jednota so sídlom v Prievidzi, veliteľom bol Dr. Ján Novák. Prvú motorovú striekačku na hornej Nitre sem zakúpili v roku 1927 a neskôr prvý automobil na dopravu mužstva. V roku 1935-1936 vybudovali prvý hasičský dom, ktorý po úpravách stojí dodnes. Budova gymnázia bola odovzdaná 1. septembra 1974. Gymnázium V. B. Nedožerského nesie čestný názov od roku 1965 a od roku 1971 je pridruženou školou UNESCO. Na budove je pamätná tabuľa V. B. Nedožerskému z roku 1990.

25. Objekt ,,starej pošty“, prievidzské pošty a poštári

V máji 1823 odkúpil prievidzský občan Ján Kiss za 1000 zlatých poštovné právo z Bojníc, čím došlo po 210 rokoch k opätovnému premiestnenie poštovej stanice do Prievidze. Prvá zachovaná poštová pečiatka je z tohto obdobia rokov 1824-1825. Mala jednoduchý nemecký nápis PRIVITZ. Druhá s totožným, ale orámovaným nápisom bola v obehu v rokoch 1828-1846. Tretia, už jednotného vzoru, bola okrúhla s nápisom PRIVIGYIE v rokoch 1846-1872. Členovia rodiny Kissovej dedične spravovali poštovú stanicu (po roku 1840 poštový úrad) do decembra 1918, kedy ju obsadili vojaci. Úradné hodiny na prievidzskej pošte pred rokom 1918 boli od 8.00 do 18.00 hod. a telegramy prijímali do 21.00 hod. Na pošte pracovali dvaja pracovníci a listonoš Ján Záň, v období vojny už 5 pracovníkov a listonoši Záň a Dérer. Prvým poštmajstrom po vzniku ČSR bol J. Freund, po ňom F. Hollmotz, ďalej J. Gorný a J. Mokrý. Nasledoval J. Lihotský. Po vojne sa vystriedalo viacero vedúcich. Poštový úrad v Prievidzi mal už v roku 1872 telegraf a od roku 1913 panel pre 100 telefónnych účastníkov. Prepravu zásielok zabezpečoval konský povoz, po predĺžení trate z Veľkých Uheriec do Prievidze (1896) vlak. Ten nahradil povozy aj na ďalších trasách: Nitrianske Pravno (1909), Handlová (1913) a Horná Štubňa (1931). Do Bojníc chodil peší posol. Objekt poštovného úradu sa v roku 1934 presťahoval na Dlhú ulicu do novopostavenej budovy. Tu sa na prízemí nachádzali priehradky, na poschodí telegraf a telefón. Po výstavbe modernej budovy sa 11. augusta 1962 definitívne presťahoval späť na námestie ako pošta 1. Poštu 2 Prievidza nikdy nemala, lebo pod týmto číslom sú uvádzané tzv. staničné pošty. Pošta 3 – Píly vznikla v roku 1957, pošta 4  na Ul. Falešníka, pošta 5 (1991) na sídlisku Kopanice a pošta 6 (1992) na Zapotôčkoch.

26. Regionálne kultúrne centrum

Galéria AMA, zriadená v budove RKC v Prievidzi, začala svoju činnosť 12. decembra 2002. Ide o komornú galériu vhodnú pre autorské, ale i menšie kolektívne výstavy. RKC v nej, v zhode s významom slova latinského pôvodu – amo, amare – milovať, prezentuje výtvarné diela, fotografie i ľudovoumeleckú tvorbu pre milovníkov umenia.  Aj keď názov AMA evokuje slovo ,,amatérsky“, v priestoroch tejto galérie sa môžete stretnúť i s tvorbou profesionálnych umelcov. Pravidelne tu má miesto aj tvorba členov Klubu výtvarníkov pri RKC Prievidza, fotoklubu, významných ľudových tvorcov regiónu a iných. Okrem výstavných aktivít tento komorný priestor slúži aj na podobné kultúrne aktivity menšieho rozsahu – stretnutia s poéziou, divadlom, vystúpenia spevákov, či koncerty vážnej hudby.

27. Harajka,  prievidzské vodovody

V snahe zabezpečiť pre občanov mesta dobrú pitnú vodu, pristúpilo sa v rokoch 1750-1760 ku stavbe prvého mestského vodovodu s dreveným potrubím, ktoré viedlo od potoka Lukovica. Drevené potrubie bolo zhotovené z dlhých prevŕtaných smrekových a jedľových kmeňov, vyrobených v mestskej vrtárni na Sebedražskej ceste. Potrubie bolo ťahané severozápadným smerom povyše Dlhej ulice cez Handlovku, Mladý potok a Dlhú ulicu, až na hlavné námestie, kde vyúsťovalo do murovanej ,,kašny“ obrúbenej kamenným zábradlím. Kašna z roku 1838 slúžia ako zásobáreň vody pri hasení požiarov, pre obyvateľov i napájanie dobytka. Na Dlhej ulici boli z tohto potrubia vyvedené 3 drevené výtokové stojany tzv. ,,harajky“, z ktorých vytekala stále voda. Potrubie sa neudržiavalo, preto bolo často menené. Plytké uloženie pod povrchom zapríčinilo i jeho zničenie počas požiarov. Jeho obnova spôsobovala mestu značné ťažkosti. Prvý vodovod sa zachoval až do roku 1911. So stavbou nového, už so železným potrubím, sa po tej istej trase rozšírili harajky s ventilom na reguláciu výtoku vody na každú ulicu. Ich pôvodný názov sa však zachoval. S rozvojom mesta však tento už nevyhovoval a tak sa v rokoch 1931-1932 vybudoval ďalší s prívodom vody z Ráztočna, s 12 km potrubím a hlavným vodojemom na Kopaniciach. Mesto pokryla hustá sieť hydrantov. O dobrý stav vodovodu a vody sa staral vodárenský majster J. Briatka. Tretí vodovod slúžil ešte v 60. rokoch 20. storočia, odkedy bol postupne rušený.

28. Skotňa a prievidzské vinohrady

Hlboká úzka ulička Skotňa bola v stredoveku prístupovou cestou do prievidzského hradu. Názov možno odvodiť od toho, že sa tu nachádza nerovný terén s prudkejším sklonom. Podľa ľudovej povesti tento názov pochádza od skutočnosti ľahkého ,,skotenia sa“ – padnutia na prudkom svahu. V druhej polovici 17. storočia vinič pestovalo a hrozno viecharsky predávalo skoro 100 majiteľov vinohradov (kopaníc). Prievidzské vinice na kopaniciach predstavovali významný podiel chotára. Presne to dokladá tzv. perecká kniha samostatného cechu prievidzských vinohradníkov, vedená od roku 1681, zachytávajúca opisy viníc, majetkové vlastníctvo a voľby predstavenstva tohto, na Hornej Nitre jedinečného, spolku. Prievidzský vinohradnícky cech bol založený asi v 17. storočí. Vinice sa nachádzali na piatich viničných vrcholoch: Kopanice, Banská, Moštenica, Vystrkov a Lukovica. Ruku nad činnosťou vinohradníkov držali dvaja ,,peregovia“, predstavení cechu. Prievidzské vinice spustošili v 17. storočí Tőkőlyho vojaci a preto v nasledujúcom storočí prakticky vymizli z chotára. O kvalite prievidzského vína sa dozvedáme od Mateja Bela, ktorý sa o ňom nevyjadruje práve lichotivo.

29. Pivnica a dom ,,Nebo“ na konci Dlhej ulice

,,Nebo“ bol ľudový názov jediného poschodového domu v tejto najstaršej časti mesta. Zachovaná pivnica je vymurovaný skalný previs. Vchod do pivnice je opatrený štyrmi kamennými blokmi, usporiadanými do tvaru oblúka. Na oblúku je zachovaný nápis: ,,CURAVIT POLERECKI GYÖRGY ANNO 1763“, v preklade ,,Postavil Polerecký Juraj roku 1763“. Senátor Juraj Polerecký sa uvádza v roku 1765 i s manželkou Teréziou Lemonyovou ako donátor oltára pätnástich svätých pomocníkov v piaristickom kostole. Rovnako je uvádzaný v súvislosti so vzburou prievidzských žien ako významný predstaviteľ mesta. Podľa ľudovej povesti sa traduje, že tu v pivnici bolo vyústenie legendárnej tajnej chodby vedúcej z kláštora piaristov, ba až z Bojnického zámku. Istý čas slúžila na uskladnenie tovaru prievidzskej Carpathie.

30. Kostol Nanebovzatia Panny Márie na Mariánskom vŕšku

Neskororománsky kostol (národná kultúrna pamiatka) bol postavený okolo roku 1260 na mieste hradiska, pod ktorým ležala osada Prievidza spomínaná v roku 1113. Slohové prvky Mariánskeho kostola ukazujú na románsky pôvod. Ak sa berú do úvahy dobové zvyklosti, tak prievidzský hrad a kostol tvorili jeden objekt. Novú funkciu získal po príchode karmelitánov, ktorí prišli do mesta po roku 1383. Mesto malo už kráľovské výsady, ale podľa dobovej zvyklosti nebolo ozajstným mestom, ak nehostilo školskú kazateľnú alebo žobravú rehoľu. Karmelitánom nestačili malé priestory kostola a preto okolo roku 1400 začali so stavbou kláštora. Románsky kostol karmelitáni prestavali v gotickom slohu. Kláštorná budova sa nezachovala, pôvodné sú pozostatky niekdajšieho opevnenia a skoro všetky jeho bašty. Bašty ohradeného múru boli neskôr prestavané na kaplnky. Ich súčasťou sú aj otvorené spovedelnice, lebo kostol sa v polovici 18. storočia stal pútnickým miestom. Z interiéru kostola sa zachovala iba stredoveká socha Panny Márie z druhej polovice 15. storočia. O zániku kláštora karmelitánov sa nevie nič, posledná zmienka je z roku 1529. Zánik kláštornej budovy naznačuje, že ich likvidácia bola násilná. Zeme kláštorného majetku tvorili polia tzv. Dlhých zemí, kde je dnes zachovaná lokalita ,,Kláštorská studnička“, ako aj rybníky na lokalite Lukovica, ako zdroj stravy v období pôstu.

31. Hroby významných osobností

Prievidzský cintorín je miestom posledného odpočinku mnohých významných osobností kultúrneho a spoločenského života rôznych čias. Ich hroby sú vyznačené na orientačnej tabuli.

32. Pôvodné hradisko

Nájsť miesto, kde stál Prievidzský hrad, sa už asi nikomu nepodarí. Najpravdepodobnejšie stál na Mariánskom vŕšku, teda tam, kde stojí doteraz kostol aj so zvyškami bášt a opevnenia. Existenciu hradu Prievidza dokazujú písomné pramene. V roku 1276 prešiel do vlastníctva Adoriána, neskôr menil majiteľov. Konkrétnejší údaj o hrade pochádza z roku 1289, keď ho spravoval Peter z rodu Hunt-Poznanovcov. Spolu s bratmi sa spreneveril poslaniu správcu kráľovského hradného obvodu a preto z poverenia panovníka hrad dobyl zvolenský župan Mikuláš a správcom sa stal Matúš Čák. Po dočasných zmenách za vlády Ondreja III. sa hradu definitívne zmocnil v roku 1308 Matúš Čák, ktorý menoval za kastelána Ladislava Pecha. Hrad a jeho panstvo po Čákovej smrti vrátil šopronský župan Omodej kráľovi, ktorý ho spojil s panstvom Bojnice. Hrad zanikol v rokoch 1321-1330. Po roku 1383 sa pri kostole usadili karmelitáni a materiál použili zrejme na stavbu kláštora, ktorý okolo roku 1560 zanikol. Mariánsky vŕšok je homolovitá vyvýšenina južne od Mariánskeho kostola a predstavuje bohaté archeologické nálezisko. Nálezy odkryli strážny objekt, pravdepodobne stredoveký (z 13.-14. storočia), s vyhliadkou do údolia Handlovky. Črepový materiál patrí do 13.-15. storočia. O niečo mladší je fragment renesančnej kachlice, tehlovina, zvieracie kosti a uhlíky. Pôvodný objekt možno súvisel so stredovekým kostolom. V sonde sa našiel tiež črep z 9. storočia zdobený vlnovkou.

33. Vyhliadka zo skaly, popis okolitých horstiev, vrcholov a objektov

Prievidza leží v subprovincii Vnútorné Zadné Karpaty, v oblasti Slovenské Stredohorie, v celku Vysoký Vtáčnik. Nachádza sa v kotline, kde prevažujú dubovo – hrabové karpatské lesy. Územie patrí do mierne teplej oblasti. Najteplejším mesiacom je júl a najchladnejším január. K mestu zasahuje hnedouhoľná Handlovsko – novácka panva. Pohorie Vtáčnik, vyzdvihnuté vulkanickou činnosťou ukrýva zaujímavosť. Dolovanie uhlia je v predstavách ľudí spojené s cestou hlboko do podzemia. V pohorí Vtáčnik však uhoľné ložiská zasahujú až do výšky 500 m. n. m. Horný mlyn – Vavrov – stál do 70. rokov 20. storočia pod skalou na Mladom potoku. Jeho súčasťou bola píla. Jarmočnisko, dnes objekty družstva, bolo miestom dobytčích trhov. V 20. a 30. rokoch sa tu hrával futbal. Piesky sú časť mesta, vybudované na naplaveninách blízkej rieky Handlovky, do 19. storočia zvanej Prievidza. Dodnes sa tu sčasti zachovala pôvodná zástavba jednoduchých remeselníckych domov. S výstavbou nového mesta boli budované aj ďalšie jeho časti. Tzv. Sigoť bola ostrovom vytvoreným riečkou Handlovkou a v Kopaniciach od nej odrazeným mlynským, tzv. Mladým potokom. Bola hlavným remeselníckym strediskom mesta. Jej dominantou bola budova pivovaru z roku 1659, neskôr využívaná bojnickým zemepánom na poľovnícke hostiny. Mladý potok vznikol pre potreby dvoch mlynov – horného Vavrovho a dolného Žirkovho. Umelé koryto mal od Kopaníc po koniec Dlhej ulice a odtiaľ bol vedený drevenými žľabmi, v rokoch 1758 nahradenými výkopom umelého koryta. Popri Mladom potoku bývali remeselníci, súkenníci a garbiari, ktorí tu mali svoje stupy. Prievidzskí súkenníci tkali a upravovali vo svojich valchách hrubé súkno na miestne trhy a jemné na vývoz. Popri súkenných valchovniach stáli na toku Handlovky aj garbiarske stupy. Na križovatke železnice a cesty na Banskej je železničiarsky domček, v ktorom kedysi bývala pani Weilingová, zvaná Vochterka, ktorá tu obsluhovala rampy. Bola to prvá žena na Slovensku, ktorá obsluhovala železničné priecestie. Domček si tento názov zachoval dodnes.

34. Bývalá budova reálneho gymnázia

Gymnázium bolo pôvodne umiestnené v budove piaristického kláštora, no tieto priestory už nevyhovovali kapacitne ani hygienicky. Obecné zastupiteľstvo 5. mája 1925 darovalo štátu pozemok na novostavbu reálneho gymnázia na ,,Výstrkove“. Na stavbu gymnázia prispeli i okolité obce. Plány vypracovali Fiala a Fiegl z Prahy. Rozpočet na stavbu bol 4 milióny korún. Remeselnícke práce robili domáce firmy. Základný kameň položili 17. júna 1928. slávnostné otvorenie Štátneho reálneho gymnázia Františka Sasinka sa uskutočnilo 1. júna 1930. Mesto tak získalo 4. dominantu. Park pred reálnym gymnáziom, dovtedy nepomenovaný, dostal v roku 1933 názov podľa gymnázia – Sasinkov park. Vojnové udalosti narušili chod školy, keď tu dočasne sídlil revolučný národný výbor i nemocnica. V roku 1953 Gymnázium v Prievidzi zaniká a pretvára sa na 11-ročnú strednú školu, od roku 1959 na 12-ročnú. Táto zanikla k 30. 6. 1962. Odvtedy tu sídli základná škola. Dňa 4. apríla 1984 bola na škole odhalená pamätná tabuľa pripomínajúca založenie Revolučného národného výboru v Prievidzi. Gymnázium nieslo čestný názov národovca a historika Františka Sasinka. Tento kapucínsky mních v Prievidzi síce nikdy nepôsobil, no jeho dielo významným spôsobom napomáha mapovaniu starších historických udalostí. Jeho zásluhou sa v opise zachovali významné listiny mesta, ktorých originály boli zničené.

35. Starý cintorín

V minulosti bolo zvykom pochovávať mŕtvych okolo kostola. Najstarší kostol na Mariánskom vŕšku mal okolo seba cintorín. V kostole sv. Bartolomeja sa pochovávalo do krypty ešte v druhej polovici 18. storočia. V období epidémií cholery bolo rizikom pochovávať mŕtvych na miesta, kde sa zhromažďuje veľa ľudí, preto cisár Jozef II. vydal hygienické opatrenia zakazujúce pochovávať na týchto miestach, najmä ak cintoríny boli uprostred mesta. Na základe toho bol zriadený nový cintorín vo farskej záhrade po pravej strane cesty k Mariánskemu kostolu. Vizitátor v roku 1780 zistil, že tento cintorín je malý, preto sa zakrátko zanechal a Prievidžania sa vrátili k pochovávaniu len pri Mariánskom kostole. Obmedzené priestory cintorína sa vyriešili v 19. storočí, kedy bol asanovaný severný a východný hradný múr a zadovážené boli nové pozemky.

36. Katolícka fara

Najstaršia fara v meste bola hradnou farou pri kostole Nanebovzatia Panny Márie na Mariánskom vŕšku. Išlo o jednu z najstarších fár okolia. Kedy bola založená nie je známe, pretože sa nezachovali písomné materiály. Podľa Historia domus bola založená v roku 1213. Prvý známy prievidzský farár Emothelmus sa spomína v rokoch 1332-1337. Občania Prievidze si po nadobudnutí výsad slobodného kráľovského mesta mohli slobodne voliť farára. V období reformácie pôsobili v Prievidzi evanjelickí pastori a od roku 1660 opäť katolícki. Medzi nimi nachádzame mnoho významných dejateľov svojich čias. Pôvodná farská budova bola postavená v 14. storočí, po zničení v období reformácie bola v roku 1715 obnovená. V dvojpodlažnej stavbe s barokovými prvkami boli uložené vzácne náboženské sochy z obdobia neskorej gotiky. Asanovaná bola v roku 2001. Terajšia moderná budova farského úradu pochádza zo 60-tych rokov 20. storočia. Pred ňou stojaca socha Madony s dieťaťom bola postavená 12. septembra 1929.

37. Kultúrny dom

Prievidza vo svojej starej histórii nikdy nemala kultúrny dom. Preto sa katolícka cirkevná obec na území mesta rozhodla vystavať kultúrny dom na mieste starého vodojemu a domu organistu. Postavený bol na základe projektu staviteľom A. Englišom. Otvorený bol v roku 1939. Pozostával z veľkej sály, ktorá slúžila na usporadúvanie rôznych akcií, a malej sály, ktorá slúžila ako telocvičňa. V jeho priestoroch sa nachádzala reštaurácia, vináreň a kino, ktorého kolaudácia bola 20. januára 1939, kedy premietli film Jánošík. Prvým kinooperátorom bol Ján Fintora, neskôr premietal Michal Cagáň. Na základe dekrétu prezidenta republiky bolo kino Kultúrny dom 28. októbra 1945 znárodnené. Od roku 1948, v rámci jednotnej kultúrnej politiky, sa nazýval Dom osvety. V polovici 50-tych rokov prešiel vnútornou rekonštrukciou. Bol sídlom krúžkov a súborov ľudovej umeleckej tvorivosti s bohatou kultúrnou činnosťou. V 70-tych rokoch 20. storočia mala kinosála kina ,,Dom osvety“ 430 sedadiel. V adaptovaných priestoroch suterénu v rokoch 1952-1985 sídlila Hornonitrianska knižnica. Od začiatku 90-tych rokov sa nevyužíval, chátral a v roku 2002 bol asanovaný.

38. Rodný dom Mikuláša Mišíka

V priestore oproti terajšej budove farského úradu stál dom, v ktorom sa narodil Mikuláš Mišík, kňaz a historik. Narodil sa 25. novembra 1907. Študoval v Prievidzi, no po smrti otca, ktorý zahynul v 1. svetovej vojne, odišiel do sirotinca v Banskej Bystrici. Tu absolvoval celé štúdium od roku 1916 až do vysviacky. Postupne pôsobil ako kapitán v Hronci, Novej Bani, Vrútkach a Zvolene, zakrátko bol farárom v Šimonovanoch, odkiaľ nastúpil do Spolku sv. Vojtecha ako kultúrny referent. Po roku 1946 bol farárom v Handlovej, Kláštore pod Znievom a vo Zvolene. Na sklonku života sa vrátil do Prievidze, kde 29. decembra 1981 zomrel. Ešte ako študent teológie vydal dielo Husiti na Slovensku, ktoré v tom čase vzbudilo pozornosť. Nasledovala publikácia Prievidza v dobách husitských (1930). O histórii mesta a iných lokalitách publikoval v časopise Náš kraj a v mnohých katolíckych periodikách. Ako referent Spolku sv. Vojtecha v Trnave mal na starosti edičnú činnosť. V tomto období spolupracoval s mnohými významnými osobnosťami vedy a kultúry a bol iniciátorom vzniku Slovenskej katolíckej akadémie (1940). Spracoval dejiny osídlenia Hornej Nitry a vracal sa k svojmu rodnému mestu. V roku 1970, po 35 rokoch od spracovania, vydal monografiu Prievidza, ktorá aj po rokoch ostáva základným dielom pri štúdiu histórie tohto mesta. Kniha bola po vydaní zakázaná, no po roku 1990 sa opäť dostala medzi svojich čitateľov. V spomienkach Prievidžanov ostáva Mikuláš Mišík ako kňaz i priateľ.

39. Vodojem

V roku 1911 sa začalo so stavbou vodovodu, na rozdiel od prvého s dreveným potrubím, tentoraz so železným. Viedol súbežne s trasou pôvodného dreveného vodovodu. Napájaný bol z prameňov potoka Lukovica. Prechádzal Dlhou ulicou až na jej koniec, kde na Drevenom rínku odbočil k vodojemu za farským kostolom. Kašna bola na námestí zrušená, pretože stratila svoje opodstatnenie. Umiestnenie vodojemu bolo volené z dôvodu dosiahnutia vyššieho tlaku vody v potrubí pre zásobovanie obyvateľstva v nižšie položených častiach mesta. Dlhá ulica bola zásobovaná priamo z vodovodu výtokovými stojanmi. Ich počet sa rozšíril na každú väčšiu ulicu. Tlak vody však stále nebol dostatočný a nemohol sa rozviesť do vyššie položených miest, čiže vodovody bývali aj v prízemných častiach domov. Aj tieto skutočnosti viedli mestský magistrát k vybudovaniu nového vodovodu v rokoch 1931-1932. Mestský vodojem na tomto mieste stál do roku 1937. V spomienkach starých Prievidžanov zostáva ústie vody do vodojemu cez kamennú hlavu leva.

40. Kostol sv. Bartolomeja

Ranogotická svätyňa kostola sv. Bartolomeja potvrdzuje, že vznikol koncom 14. storočia. Patrónom kostola, farnosti i mesta sa stal apoštol Bartolomej – patrón garbiarov. Honosnú vežu zdobilo 12 vežičiek a v interiéri boli vzácne gotické oltáre s tabuľovými obrazmi. V roku 1678 kuruci zariadenie kostola zničili. Pri ohni sa zrútila strecha a ťažko sa poškodila veža. Kostol bol opravený v roku 1698. Pri oprave ponechali pôvodnú vežu celú, len ju obohnali masívnymi vonkajšími múrmi, ktoré sa v 3 stupňoch zužujú k vežovej ochodze pod hodinami. Loď kostola prešla mnohými zmenami. Dve bočné kaplnky pochádzajú z 15. storočia. Z pôvodného interiéru kostola sa zachoval pozlátený gotický pacifikál, pozlátený gotický kalich a strieborná gotická kadidelnica. Najkrajšou pamiatkou je monštrancia Jána Korvína, ktorá patrí medzi prvé monštrancie u nás vôbec. Na prelome 18. a 19. storočia bol vchod od Necpál zamurovaný, v súčasnosti je tu Boží hrob. Nový vchod bol vybudovaný z južnej strany, kde sa vytvoril väčší vstupný priestor, ktorý súčasne slúžil na pobyt žobrákom, preto mu zostalo pomenovanie ,,žobráčňa“. Asi v tom istom čase bol vedľa vytvorený výklenok ,,Umučenia“. Z ochodze okolo veže kostola hlásnik oznamoval čas, pozdvihoval myseľ občanov, plašil nočných výtržníkov a hlásil prípadný požiar. Začiatok služby ohlasoval zvonením. Toto zvonenie bolo signálom na skončenie dňa. Krčmy sa zavierali a páriky prichytené po tomto zvonení sa považovali za rušiteľov verejnej mravnosti. Hlásnik príchod každej hodiny oznamoval spevom verša nábožnej piesne na každú svetovú stranu, pričom vystríhal mešťanov pred neopatrným zaobchádzaním ohňom. Službu končil ranným zvonením, ktoré bolo súčasne signálom začiatku pracovného dňa.

41. Mariánsky stĺp a slnečné hodiny

Mariánsky stĺp Immaculata (národná kultúrna pamiatka) pri kostole sv. Bartolomeja je barokový z 18. storočia.  Jeho autorom je kremnický sochár Dionýz Stanetti. Posledná renovácia je z 90. rokov 20. storočia. Južné vertikálne slnečné hodiny na farskom kostole sú z roku 1662. Majú pravouholníkový tvar, ciferník je delený po štvrťhodine od 6. hodiny rannej do 6. hodiny večernej. Číslice sú rímske. Nápis ,,FILIOLI, NOVISSIMA HORA! MDCLXII“ vo voľnom preklade znamená: Miláčikovia odbila hodina, Synáčik najnovšia hodina alebo význam s výstrahou Synáčikovia (vaša) posledná hodina. V roku 1957 pri renovácii kostola boli pod omietkou objavené vonkajšie stredoveké fresky z roku 1532 s biblickými výjavmi z pôvodnej vonkajšej výzdoby kostola, prekryté neskoršími renesančnými. Čas vzniku premaľby dokladá chronogram slnečných hodín. Ich stav však nedovoľoval renováciu a preto boli zakryté omietkou.

42. Starobinec – špitál

V minulosti nebolo zdravotníctvo organizované a o zdravie ľudí sa starali rôzni felčiari. O prestarnutých občanov bolo postarané v akýchsi sociálno-zdravotných zariadeniach, u nás nazývaných špitálmi. V podstate išlo o starobince. Mestský špitál bol zriedený koncom 18. storočia. Jágerský kanonik, prievidzský rodák, Jozef Škopec si vzal za svoj cieľ pozdvihnúť rodné mesto a urobiť v ňom pomník svojho života. Na návšteve s nevôľou pozoroval, že v mestečku sú až hriešne zanedbávané staré cnosti. Starobinec (špitál) bol v biednom stave. Preto sa rozhodol pomôcť z vlastných prostriedkov. V máji 1824 dal postaviť novú budovu mestského starobinca. Budova pri veľkom požiari v Prievidzi v roku 1828 zhorela, preto ju na vlastné náklady dal opäť opraviť. Pri tejto oprave použili na strechu namiesto šindľa škridlu. Bola to prvá takáto krytina v meste. Počas 1. ČSR tu bol aj byt zvonára a notára. Na prvom poschodí objektu je pamätná tabuľa, ktorá spomína Jozefa Škopca a jeho dielo. Na to poukazuje aj druhá tabuľa, ktorú v 90. rokoch 20. storočia inštaloval Klub bôbarov.

43. Tlačiareň Patria

V roku 1899 si na Piaristickej ulici otvoril tlačiareň Bernhard Gubič. V rokoch 1907 až 1912 tlačil časopis Privigye és vidéke v maďarčine i menšie nábožensko–katolícke publikácie. V roku 1919 sa tu začali tlačiť prvé prievidzské noviny v slovenskom jazyku Náš kraj. Neskôr vznikla ďalšia tlačiareň Patria, ktorej vlastníkom bol Ferdinand Kohn. Spočiatku bola umiestnená na námestí vo dvore domu Isidora Rosenthala. Predajňu mala v kláštore sestričiek na námestí. Neskôr sa presťahovala do priestorov na vtedajšiu Poštovú ulicu. Ferdinand Kohn ju viedol až do smrti v roku 1939. Čoskoro získal sádzací stroj, čo bol v tom čase pre vidiecku tlačiareň veľký prínos. To umožňovalo rýchly rozvoj podniku i okresných novín Náš kraj. V roku 1940, na základe protižidovských zákonov, obe tlačiarne splynuli. V rokoch 1948-1949 pôsobila pod názvom Akadémia a jej vlastníkom bola Slovenská akadémia vied a umení. Po roku 1948 ju riadili Západoslovenské tlačiarne a Nitrianske tlačiarne. Od roku 1990 vznikla samostatná tlačiareň Patria. Do nových priestorov na Vápenici sa tlačiareň presťahovala v roku 1983. Patria sa zaslúžila o popularizáciu mesta na Slovensku a to predovšetkým časopisom Včelár, redigovaným Kolomanom Novackým. Tlačiareň B. Gubiča sa uviedla spoluprácou so spisovateľom Jozefom Stančekom – Castorom. Z tlačiarne vychádzali okresné noviny Náš kraj (1918-1944), Naše slovo (1959-1960), Prieboj (od 1960), závodné časopisy, knihy, publikácie a iné.

44. Dievčenská škola

Po vydaní školského zákona v roku 1868 nastal veľký tlak na zoštátnenie a pomaďarčenie škôl. Preto, aby sa tomu predišlo, zakúpil miestny farár Michal Juriš budovu na bývalej Poštovej ulici pre päťtriednu školu, ktorá sa mala stať od roku 1884 cirkevnou dievčenskou školou, lebo do piaristickej školy mali dievčatá prístup zakázaný. Neskorší farár Teodor Moser zabezpečil v roku 1908 dievčenskú školu tak, že do Prievidze povolal ženskú rehoľu Kongregáciu Dcér Božskej lásky. Rehoľné sestry školu spravovali do roku 1950. Boj o cirkevnú školu bol vlastne bojom o slovenskú školu, lebo podľa školského zákona mali cirkevné školy značnú autonómiu v určovaní vyučovacej reči. V čase stavby chlapčenskej školy mohli do tejto školy chodiť aj chlapci. Dlhoročnou riaditeľkou bola Irena Vavrová.

 45. Poštová ulica

Poštová ulica, dnes Hviezdoslavova, dostala svoj názov od pošty, ktorá tu sídlila v dome Jána Kissa od začiatku 20. storočia. Starší názov bol Rákociho ulica, od roku 1933 Hviezdoslavova, do roku 1990 Májového povstania českého ľudu a dnes sa vrátila k svojmu predchádzajúcemu názvu Hviezdoslavova ulica. Z pôvodnej zástavby sa zachovali len tri domy: špitál, tlačiareň Patria a dievčenská škola. Na tejto ulici sídlil do roku 1958 okresný úrad, predtým slúžnovský úrad. Stará ,,Šporkasa“ ako Prievidžania nazývali Prvú prievidzskú sporiteľňu, stála na opačnej strane cesty. V dome neskôr sídlil úrad práce. Na konci ulice sídlil v rokoch 1905-1942 okresný súd. V tzv. Sporzonovom dome bol umiestnený okresný školy-dozorný úrad a jeho záhrada bola miestom konania telovýchovných cvičení i kultúrnych podujatí. V záreze cesty oproti kláštoru piaristov stál pamätník obetiam 2. svetovej vojny. Pôvodná zástavba bola asanovaná v polovici 70. rokov 20. storočia.

Pre viac informácií kontaktujte našu Turisticko-informačnú kanceláriu v Prievidzi, telefonický kontakt: +421 46 16 186 | +421 46 54 23 992.