22. Jul 2013 6:21

Výstava PRIEVIDZA CITY/SI TY

Už pri zakladaní Art galérie mesta Prievidza v októbri minulého roka si jej prevádzkovatelia predsavzali prezentovať v nej rôzne podoby kultúrneho dedičstva mesta, na území ktorého je zriadená. Kultúrnym dedičstvom dokladujúcim podoby tohto mesta v novších historických obdobiach je aj dokumentárna fotografia – médium, hodnota ktorého plynúcim časom narastá. Nielen preto, že nám umožňuje nostalgické návraty do minulosti, ale hlavne preto, že zachytáva konkrétnu vizuálnu podobu námestia, ulíc a domov tak, ako sa v toku času menila, alebo i celkom strácala zánikom jednotlivých lokalít a objektov.

Najmä v druhej polovici minulého storočia, keď bola Prievidza v záujme budovateľských aktivít vystavená až masívnemu búraniu starých objektov, sa prudko menila jeho tvár – metaforicky povedané – strácala nielen svoje vrásky, ale do veľkej miery aj svojho génia locí. Tak sa vytratila veľká časť pôvodnej Moyzesovej, či Piaristickej ulice s jej obchodíkmi, Dlhá ulica s remeselnými domčekmi, synagóga na Košovskej ulici, mestský pivovar na Sihoti, či prvý poschodový dom v Prievidzi, príznačne nazvaný Nebo. So zemou boli zrovnané aj záhradné domčeky v časti zvanej Piesky so Schütanczovou záhradou – miestom povestných majálesov a zábav vtedajšej mládeže.

Práve tam – v jednom zo záhradných domčekov pred 95-imi rokmi uzrela svetlo sveta pani Margita Schütanzová. Jej budúci manžel Ján Mečiar sa – vtedy už štvorročný – tmolil pod nohami svojich rodičov v jednom z remeselných domčekov na Dlhej ulici. Obaja sa narodili ešte za Rakúsko-uhorskej monarchie, obaja svoju mladosť, keď sa im všetko do vedomia vpečaťovalo s citlivosťou filmu, prežívali v medzivojnových a vojnových rokoch.

Ona – dcéra prvého starostu mesta po vzniku ČSR, neskôr hostinského a majiteľa hotela Koruna na námestí, kde sa jedlo výhradne strieborným príborom a kde sa schádzala elita mesta, sa takto ocitla v centre jeho spoločenského diania. Všetky jeho vtedajšie vymoženosti boli doslova v susedstve na námestí či priľahlých uličkách – Mestský dom, kino Slávia vo dvore rovnomenného hotela, Fogeltonov, či Bienenstockov obchod, mäsiarstvo a reštaurácia Ďurčányiho, klampiarstvo Löwyho, Kramerov fotoateliér, krajčírska dielňa Vestenického, Živnobanka, ktorej šéfoval poslanec Klimko, lekáreň Tibora Galu a takto by sme vo vyratúvaní mohli pokračovať. Z rodného mesta sa vzdialila až za vzdelaním, keď študovala na Škole pre ženské povolania v Martine. Škola ju obohatila nielen o nové poznatky a praktické zručnosti, ale aj o stretnutia s takými významnými osobnosťami, akými boli maliari Miloš Bazovský, Janko Alexy či Zolo Palugay.

Svoj osobný život však spojila s Jánom Mečiarom po tom, ako sa zoznámili práve v spomínanej Schütanczovej záhrade, kde bolo nielen tanečné pódium, ale aj kolkáreň a tenisový kurt. Jej Janko tam vtedy ako šikovný hudobník v hre na husle vyhrával s hudobnou kapelou. Už vtedy mal tento vyštudovaný učiteľ okrem hudby množstvo ďalších záľub – šport, turistiku, fotografovanie.

Práve plody posledne menovanej záľuby máme možnosť dnes vnímať a oceniť. Ján Mečiar od mladosti ako prievidzský lokálpatriot zbieral, či vymieňal fotografie a pohľadnice svojho rodiska a stále viac do tejto zbierky prispieval vlastnou fotografickou činnosťou. Systematicky snímal jednotlivé lokality mesta – od námestia, cez priľahlé uličky až po jeho okrajové časti a panoramatické zábery naň. K mimoriadnej aktivite ho opakovane vyburcovali plánované masívne a často necitlivé asanácie budov v 50-tych až 70-tych rokoch. Vždy predtým, než demolačné čaty naplnili svoje smutné poslanie, ho bolo možné vidieť v blízkosti objektov určených na odstrel – často doslova na strechách blízkych domov, keď na celuloidový pás svojej Exacty zaznamenával ich posledné dni, či hodiny. To všetko popri profesii mimoriadne obľúbeného učiteľa – učil prírodopis a telocvik na viacerých prievidzských i mimoprievidzských školách – na Mariánskej, v Hradci, v Cígli, naposledy na základnej škole v Nedožeroch-Brezanoch.

Po jeho smrti v roku 1993 manželka našla v zásuvkách až cca 1200 fotografií, ktoré začala systemizovať s precíznosťou jej vlastnou. Uplatnila pritom svoje pozoruhodné znalosti mesta – nielen dobových názvov ulíc a domov, ale aj rodín, ktoré v nich žili. Každú fotografiu či pohľadnicu označila na zadnej strane s údajmi miesta i roku, z ktorého pochádzali. Tematicky, podľa jednotlivých lokalít, ich zaradila do albumov. Vykonala tak záslužnú prácu, vďaka ktorej sa pre ďalšie generácie zachovala podoba mesta z jednotlivých období jeho novšej histórie – zhruba od roku 1900.

Dnes, keď si toto mesto pripomína 900 rokov od svojej prvej písomnej zmienky a 630 rokov udelenia mestských výsad, aj ona sama má dôvod na oslavu – tým skôr, že sa spája s pripomienkou jej vzácneho jubilea – 95 rokov života, ktorého sa dožíva 19. júla 2013. Aj preto Artgaléria mesta prvý ročník výstavy pod názvom „Prievidza-City“ venuje prezentácii jej zbierky, vzdáva tak hold svojej rodáčke a vyhlasuje pre fotografov ďalší ročník rovnomennej výstavy, ktorá sa uskutoční v rovnakom čase v budúcom roku a bude zameraná na fotografie súčasného života mesta.

Ďalšie aktuality

Prievidza získala 268 tisíc eur z eurofondov na realizáciu…

4. Aug 2022 8:10
Mesto Prievidza bolo úspešné so žiadosťou o nenávratný finančný príspevok na…

Pripravujú rekonštrukciu multifunkčného ihriska vo Veľkej…

4. Aug 2022 8:03
Mesto Prievidza realizuje verejné obstarávanie na rekonštrukciu multifunkčného…

Relácia mestského rozhlasu na 31. týždeň

4. Aug 2022 7:03
Uverejňujeme krátke správy, ktoré budú vyhlasované v mestskom rozhlase v 31. týždni.